Písmo:
A-
|
A+
Povstanie
Básne sú ako mraky.
V jasnom dni si na ne
málokto spomenie.
Čakajú na svoju príležitosť,
až Slnko zapadne
a vyženie chladné tiene
nepokojných pisateľov
rovno do náruče sál,
v ktorých sa hašteria antickí filozofi
v nekonečnom spore, či je vesmír konečný.
Vo chvíľach opísaných márností
sa zablysnú rýmy, zahrmia verše,
vylejú sa strofy.
Spoza ofín katastrof
vykúkajú Spartakove oči.
Nakrátko môžeme piť mannu
padajúcu z neba, z Olympu,
z brád hašterivých Bohov.
Prometeus im vzal oheň,
a predsa spontánne vzbĺknu,
prskajú a preklínajú.
Básne sú ako mraky,
nesú v sebe vzdor,
protest voči konečnosti.
Sú ako viera,
tvrdohlavo bezhlavé.
Napokon vysilene zmĺknu,
vytratia sa, neschopné
ďalej strašiť spoza obločníc.
Krpaté červíky vylezú
z úkrytov a vidia:
svet rozkvitol.
