Sandále do dažďa

Sandále do dažďa

V sandáloch do dažďa
vkráčame po špičkách.
Predstavy podráždia
daždivé slovíčka.

Myšlienky rozčerí
vodný mlyn dôsledkov.
Na hlave kučery
menia sa na svedkov.

Zábrany nesmelo
zladia sa s kvapkami.
Ťukaním na čelo
vravia mi: „Nedá mi.“

A tragéd postelí
zo srdca plačúci:
„Kde sa len podeli
okoloidúci...“

Rozpráva potichu
akoby o inom,
že hrešiť bez hriechu
prislúcha hrdinom.

Nevadí, zo zeme,
zmáčaní v náručí,
za búrky snujeme
záplavy pavučín,

ktorými do párov
spútame predstavy
o činoch bojarov,
ako sa nebáli.
A teraz k sandálom.
To sa vraj nenosí.
Neprší, za pásom
už rastú výnosy.

Láskavo odpusťte,
myšlienky, zábrany,
za stavy blatisté.
Padli nám do rany.

Po vášni pre lásku
mlčia len tragédi.
Klaďme si otázku:
„Kto túžbu podedí?“