Solidarita
Pokým hluchý naťahuje uši
za zvukmi nemého, čo kýcha,
a zakrýva si rukou oči
proti svetlu, ktoré si
nedokáže predstaviť slepý,
my sa snažíme ich nevnímať.
Predčasne ukončená bytosť
bez končatín kynie aspoň hlavou
oblakom, z ktorých sa k nám
znáša dážď a všetkých
nás presviedča o tom,
že sme ešte nestratili
posledný kúsok citu.
Chlad nás strasie
z piedestálov a dáva
nám na výber.
Skryjeme sa sami,
pred všetkými
alebo pomôžeme
aspoň niektorým
zo zjavených
neviditeľných.
A možno schytíme
studenú pištoľ,
ktorá páli v dlani
a rovno ich postrieľame.
Pre ich vlastné dobro.
A aj pre naše,
čo nám majú čo
kriviť zrak,
drhnúť sluch,
zavadzať...
Ak ste, milí čitatelia,
pri čítaní
necítili nič,
vaša ľahostajnosť
predstavuje
strašnejšiu zbraň,
než je zmienená pištoľ.
Ak ste však pocítili
kvapky dažďa,
máte šancu stať sa dáždnikom
pre tých, ktorých bičujú
viac ako Vás.
Alebo strieľajte, ale
sa už konečne prejavte!
Nech vieme, na čom sme.
