Šťastím bez teba
Pri pohľade na hory,
čo zatienili horizont
našej utópie,
plameň v očiach dohorí,
ostali studené a
preto ťažko mi je,
keď spoločné priestory
z nás vykorenili
jedovaté zmije.
Idem, sebe navzdory,
bez lán značky láska,
nech ma to zabije!
Tak vábia ma potvory
požierajúce detské sny,
„Odíďte, Lamie!“
Už padám, viac nestvorím
stvory šťastím bez teba
v rytme arytmie.
Pšt, skončite hovory,
minútou ticha
smútok nezmyjem,
ale aspoň od morí
začujem Sirény,
z útesov beštie
mojich nočných môr zmorím,
umĺkli v rannom obrade,
na počesť hostie
predhadzujem na hroby
našich mŕtvych túžob,
krvácajú – pre šťastie.
Nepomohlo, upíry vysali
naše telá bez ohľadu na obetu
a vystavili prázdne schránky svetu,
na obdiv krkavcom a supom,
na posmech cynickým vstupom
obecenstva našej skazy,
horí nadšením a nás mrazy
aj budúcim generáciám
verne zachovali
ako míľnik intímnych prehier,
ako dôvod vašich nevier
a tiež ako jasný príklad toho,
že v láske niet zbohom,
v zajatí démonov
preklatí rohom
hojnosti sváru
ostávame každý osve,
veď to nemá páru...
