Namiesto úvodu
Nerobím si nárok na jedinú pravdu, ale trvám na tom, že ak autor neprejavuje úctu k jazyku a čitateľovi, tak z neho poet nebude, ani keby ho presviedčala celá rodina a všetci známi. Tým netvrdím, že básnik je neomylný, naopak, ak objaví nedostatky, prvá jeho reakcia by mala viesť k ich náprave. Ak sú chýbajúca interpunkcia a gramatické „novotvary“ zámerom, vyzerá to inak, než keď človek nevie písať. Existujú síce aj takí, čo sa nikdy gramatiku nenaučia, a predsa je ich práca so slovom bravúrna, ale nalejme si čistého vína, zas taká majorita ich nie je.
Poézia je v mojich očiach vznešená. Jej podoba by tomu mala zodpovedať, bez ohľadu na to, že vznikla v prostredí štvrtej cenovej skupiny. Pokiaľ s mojimi slovami nesúhlasíte, ďalej radšej nečítajte, zvyšok mojej výpovede iný uhol pohľadu nepripúšťa.
Na čo som prišiel?
Pri písaní básní, nie je na škodu položiť si tri základné otázky. Čo? Prečo? Ako?
Čo je hlavným cieľom básne? Aká myšlienka má byť komunikovaná? Často som sám sebe namietal, že slová ku mne pristupujú z miest mimo vedomia a až na konci procesu sa ukáže, o čom sú. Čím som starší, tým viac mám pocit, že to bola skôr neznalosť možností než pravda. Nemyslite si, tiež som miloval, keď som napísal siahodlhú, gramatickými rýmami a zaručene básnickými inverziami preplnenú, vatu a zažíval slastný pocit z dobre vykonanej práce. Hurá, dielo je na svete! Čo vyjadruje? Koho to zaujíma... No, mňa. Keď autora nezaujíma to, čo komunikuje, tak by podľa mňa dotyčné indivíduum nemalo písať vôbec.
To, čo sa komunikuje, je však viac, než predstavy autora o forme. Rýmy, voľný verš, dnes všetko podriaďujem otázke „čo“. Súvisí to s otázkou prečo.
Prečo vôbec vzniká báseň? Komu je určená? Cítim potrebu vypísať sa z pocitov alebo zvažujem aj potenciálnych čitateľov? Alebo sa len tak hrajkám so slovíčkami? Zdanlivo je to jedno, ale myslím si, že vyjadriť myšlienku, o ktorej viem, pre koho je určená, pomáha pri cizelovaní rýmov, voľbe výrazov, chuti experimentovať a pod.
Ako? Voľný verš alebo rýmy? Niečo medzi? Zvoliť formálne striktný útvar (trebárs rondel) alebo rýmovať len tak, v medziach počtu slabík? Nech si už zvolím čokoľvek, vždy sa snažím dať forme aj istý rytmus čítania. Osvedčilo sa mi počítanie slabík, čítanie nahlas a v neposlednom rade aj škrtanie a prepisovanie zdanlivo konečných veršov.
Škrtanie
Alfa a omega každej serióznej snahy o vznešené písanie. Ak sa to zdá snobské, tak nech, ale žiadna symfónia sa nezrodila bez práce zvanej – výstavba diela. Kým sa všetci odporcovia budovania stavieb stihnú ofúknuť, dodávam, že bez jemného okresávania detailov (často aj hrubého, záleží na prvotnej podobe) žiadne veľké dielo nevzniklo. A to platí aj pre jednoduché a nenáročné veľdiela, kto sa pokúšal zložiť jednoduchú hitovú skladbu, ten chápe, prečo sa o Beatles hovorí v superlatívoch. Rozumiem, ak niekto zažíva extázu už len kvôli tomu, že zrýmoval žiť-hniť a ďalej s tým nepohne ani za mak, ja zastávam názor, že prepisovanie autorovi z originality neuberá. Škrtanie má aj tú výhodu, že obmedzuje ochotu autora skrúcať slová, využívať násilné inverzie slov, len aby sa to rýmovalo.
Čas
Nerád mením svoje staršie, nedokonalejšie útvary, hoci by som mohol. Vyjadrujú však moje pocity a zámery v podobe, akú by som nikdy nedokázal autenticky napodobniť. Pozitívne na tom je, že napríklad po desiatich rokoch si človek uvedomí, ako sa zlepšil. V deň, keď si to neuvedomím, končím s písaním.
Sebaúcta
Na záver sa priznám k jednej dôležitej črte mojej snahy o písanie. Ako autor si verím! Píšem najlepšie ako viem a zároveň viem, že sa chcem zlepšovať. Poznanie mechanizmov, teórie, čo, prečo a ako sa má robiť, čítanie množstva poézie, to všetko mi pomáha hľadať stále nové cesty ako nezakrpatieť. Som otvorený názorom mojich čitateľov a kohokoľvek, komu za to moje dielo stojí. Dobrú radu si cením nad zlato, aj keď je to možno tým, že zlato mi nikto nedáva. A dokážem si obhájiť svoj zámer, formu, voľbu slov a priznať slabé stránky danej básne, aj keď som ich napokon neodstránil.
Čiže:
Rastiem v láske k poézii a s mojou láskou rastie aj ona. Jej náklonnosť si vážim, pretože bez nej by tu ostal iba verklík prázdnych slov.
P.S. Obdivujem všetkých, čo to aj dnes myslia s poéziou vážne, vytrvajte.
