Zima
Ponad štíty sivých prahôr,
krížom v prachu holých lúk,
sťaby v kameň vseklý sochor,
ako šíp, čo strelí luk,
valí sa to mračno divé,
hnedé celé – oceľové,
z Nilfheimu je vypustené,
div nám oči nevykole.
Biely popol – zvestovateľ
chladom tuhým tvarovaný,
hľa, severák je mu priateľ,
ženie život zo savany,
vo vločkách chladného snehu
tonú rieky – tuhnú v behu,
v besnej vločiek krútňave
snúbia dravosť bezbrehú.
Vôľa mrazutresknej sily
prýšti spod koreňov stromu,
kde besnia ľadové víly,
dujú vetry hlasom hromu.
Kosti praštia, ľad je v krvi,
poslední tam hynú prví,
Yggdrasil,čo nerušene
skrz tri svety život drví.
Vyjú vlci v hĺbke noci
na spln luny,
v búrke mračien bez pomoci
žiaria runy.
Obeť zraku vykúpenia,
deväť nocí poblúznenia,
Ódin furor v mukabôli,
niet pamäte bez vedenia.
Treskúci mráz lačno hladí,
nezve hostí,
iskru bytia zžiera, schladí
na večnosti.
Padá sneh, noc v belosť halí
príkrov zľadovenej skaly,
vháňa do náruče Hel
tých, čo zmrzli, pokapali…
Beda svetu, ak pretrvá
po tri roky,
ten ľad v srdciach – vášeň nová,
velí Loki
do šialenstva vojny svätej,
do amoku Fimbulvetr
a do skazy už len krok,
na obzore Ragnarök!
