Ako každé správne dieťa som aj ja rád písal rôzne veršovačky. Väčšinou ako úlohy zo základnej školy, napr. prebásnenie Ezopových bájok, ktovie, aký archív skrýva tieto historické klenoty. Je jasné, že v počiatočnom štádiu prznenia materčiny sa ani nedá vypichnúť niečo pozitívne, a preto nemá zmysel vymenúvať negatíva. Vlastne, jedno by sa dalo, vzbudilo to vo mne túžbu veršovať aj naďalej. Posun v čase, začínajúca puberta a kombinácia všetkých tých revolt, súkaní veľkých právd z rukáva, nihilizmu a všeznaleckej bohorovnosti ponúka s odstupom času veľa kvalitného materiálu na úsmevné spomienky. Nihilizmus:
Chcem zomrieť, veď už nemám prečo žiť.
Chcem zomrieť, veď načo sa mám ďalej trápiť?
Chcem zomrieť a zabudnúť na tento svet.
Chcem zomrieť a chcem prestať trpieť!
Chcem zomrieť, veď dávno spoločnosť táto
zabila vo mne radosť a smiech.
Chcem zomrieť, mám žiť len preto,
aby som mohol ďalej trpieť?
Povšimnite si tú mladícku akože nekompromisnosť. To hlasné zaujímanie stanoviska, ktoré vlastne vôbec nebolo myslené vážne. A tie anafory, slovesné rýmy, pokusy o asonancie a konsonancie. To nie je len tak! Alebo klasické odmietanie reality a túžba po inom usporiadaní života, vesmíru a vôbec:
Sťa chromá myš som trielil v diaľ
pred veľkým kocúrom.
Sťa mravec, ktorý zvádza boj
s hladným mravenčiarom.
Sťa každý tvor, čo uniká
pred nebezpečenstvom.
Ja, človek, bežím dakam preč
pred svojím osudom.
Forma nič moc, dokonca neobstojí ani klasická výhovorka, že ide o sylabický systém, zato sa náramne hodí filozofom vlastný postoj – je to úprimné, tak sa mi to páči a nejaké zväzujúce pravidlá ma nemôžu ohroziť!
Potom prišlo klasické obdobie rezignácie vtelené do básne tvorenej jedinou zložkou – nadpisom „Načo plytvať slovami“. Cením si jednu moju kamarátku, ktorá si po prečítaní viacerých mojich výtvorov, ktoré som si písal do linajkového zošita, pod zmienený názov dopísala: „Hlavne keď sú v podstate o ničom“. Okrem iného je to dôkaz, že nie všetci puberťáci musia byť nutne rovnakí.
Aby som nebudil zdanie, že iba závažnými existenciálnymi otázkami som bol živý, musím tu teraz poukázať na moju tvorbu dieťaťa pre deti:
V šíre more pohľad blúdi
strašné tvory z mysle lúdi
ponad vlny tá loď blúdi
a námorník veriac v bludy
žehná obzor, vzýva prúdy
hmly sa desiac viac než vody.
Hviezdy noci zhltli mraky
niekde v hĺbke tonú raky
s aurou zlejšou než sú draky
mátajú mornárov kraky
v siluetu viažu zraky
záhrobím nasiakle vraky.
Ponad opar trpko žiari
zdrapná plachta svätožiary
hnilé rahná neožiari
bludný svit polárnej žiary
na palube mátožiari
škrípu laná na stožiari.
Trýznia smelosť a ich viery
trup fantoma zdobia diery
kamsi k hrobným bránam mieri
vytráca sa vo vše smery
hladina sa bliští v mieri
to je koniec dušej éry.
Kto nájde iný ako gramatický rým, má u mňa bod k dobru (pár ich tam je, fakt). To krásne mrzačenie slovenčiny, tie patvary slov v záujme zachovania rytmu (ktorý aj tak kolíše ako more za búrky). Skvosty ako zdrapná a mátožiari kombinované s nespisovnými výrazmi typu bliští, dušej, lúdi, nasiakle, to je sen každého tvorcu didaktickej pômôcky Ako nerobiť... Pozitívne je, že aj na smeblogu existuje množstvo dôkazov, že týmto štádiom prechádzaju davy, z ktorých je každý jedinec, samozrejme, originál ako pijan Sprite.
Aby toho nebolo na jeden záťah moc, nabudúce prídu na radu populárne témy typu láska, náboženstvo a, čuduj sa svete, aj klasické formy typu sonet (už teraz sa desím a vy, milí čitatelia, by ste sa mali tiež). Ešte, že cesta na Olymp poetizmu je tak kľukatá a dlhá.
