Čím som starší, tým viac sa „teším“ na moment, kedy nastane toto:
Milenecká
Nakoniec sa vyzlečiem
a budeš sa mi smiať.
Nebudem Vás presviedčať, že mi išlo o poéziu, kedy autor (akože ja, ale v tretej osobe to znie objektívne, univerzálne a ja neviem, čo ešte...) ide s kožou na trh a deprimuje ho reakcia okolia, na to je to príliš prvoplánové. Raz z toho možno vydolujem niečo použiteľné.
A teraz pozor, chvíľka chválenia. Dostal som sa do situácie, kedy som mal vybrať z mojej tvorby to, čo považujem za najlepšie. Pre publikačné účely, podľa možnosti v počte 6 kusov. Po samozrejmých extrémoch (všetko alebo nič) som heroicky zúžil výber na 90 útvarov a zaznamenal som si toto:
Aj tú najhoršiu báseň
mám rovnako rád.
Nie je to práve poézia, ale ako výrok mi to sedí. Je to ako s deťmi, zodpovedať Sofiinu voľbu, je to jednoducho blbosť z princípu (hoci občas človek musí konať blbo).
A keď som pri deťoch, tak stále čakám, čo moju lenivú fantáziu nakopne k tomu, aby som využil toto:
Zvieratká idú na dovolenku
starým časom odzvonilo.
Písať pre deti ma baví každým mesiacom viac a viac, nikto nie je tak nadšený z toho, že sa mu spieva alebo recituje banálne posolstvo, ako deťúrence. Čím sa Vám snažím naznačiť, aby ste rýchlejšie starli, hajde naspäť do detstva!
V poslednej dobe som si zamiloval aj učebnicové záležitosti, konkrétne balady, takže som ponorený do Erbena a jeho Kytice, o Jánovi Bottovi a Žltej ľalii ani nehovorím. Hororové balady nemajú chybu, písať ich v súčasnosti v úžasnej forme 19. storočia však nemožno, nuž dumám nad modernými rozprávkami, mýtmi a pod., ktoré by poslúžili ako inšpirácia pre vlastnú interpretáciu. Zatiaľ nebudem prezrádzať, na čo som prišiel, ale prvý dvojverš refrénu je:
Zaklínač hadov v kúte spí,
skrútený ako jeden z nich.
A to je na dnes všetko. Snáď Vás čítanie s porozumením netraumatizovalo natoľko, aby ste nemohli pokračovať na iných, podstatne poetickejších blogoch. Pekný deň prajem.
