I.
Kráčame po lúkach našich okamihov, aby sme si mohli rozprávať príbehy, ktoré nám rozkvitli pod nohami. Aj tie, čo zakvitli. Aj tie, čo ešte len roztvoria svoje puky. Voči tomuto momentu bezbranné sú ozubené kolesá hodín života poháňajúce tikajúce ručičky tkajúce pradeno osudu. Môjho. Tvojho. Ich. Aj keby rovno odbili poslednú hodinu a nám odzvonilo, v stopách, ktoré sme zanechali v tráve, vyklíčia nové nôžky, ktoré budú cupitať, hoci aj v našich šľapajach.
II.
V rose osviežia sa nohy bosé, smäd, čo ženie vpred, kým vládzeme, je osožnejší, než stav napitý. Kruh v obilí sme vedno stvorili a v okamihu zázraku je úplne jedno, či som bol hore ja, či ty.
III.
Hráme sa na skrývačku v kukuričnom poli. Jediný, kto sa nehrá, je strašiak. Kazí zábavu. Nám aj vtákom. Primaľovali sme mu zatvorené viečka a čakáme, kým napočíta do dvadsať. Alebo do sto. Skrátka, kedy ich konečne otvorí. Vtáčí spev sekunduje tomu nášmu. No a čo, veď uši aj tak nemá. Skrývame sa v jednote tela a ducha. V kukuričnom poli, ktoré nielen kukuricu plodí.
IV.
Sme v háji. Ukrývame sa pred zvedavými očami (aj tými maľovanými). Ale nefunguje to, príliš sa zaujímame, čo kto z nás skrýva. Odhalili sme naozaj všetko?
V.
Päťka je moja obľúbená číslica. A tvoja?
