V dobách, keď výraz Aerosmith ešte niečo znamenal, som nebol ani v pláne. Narodil som sa do reality, v ktorej som nemohol rozdávať kamarátom tlačené doláre s tvárou môjho otca, môjho brata a aj mojou. Otec bol tlačiar, jeho strach z šírenia svojich kreácií som vtedy nechápal. Rovnako nechápal môj mladší brat, ktorého súdružka učiteľka v prvom ročníku na ZŠ postavila pred tabuľu a všetkým prikázala, aby sa mu smiali, že je dievča (nosieval ešte dlhšie vlasy ako ja). Keď už som pri tom, naša mama si toho v škole prežila, otec bol rok v Iraku (Vodohospodárske stavby pomáhali Saddámovi budovať infraštruktúru, vtedy sa sekali s Iránom, bolo tam 40 stupňov v tieni, slovom, studená vojna v praxi), nuž som doniesol spolužiakom dôkaz o tom, že mám otca – fotku v arabskom hábite. Učiteľka sa zdesila, mám otca Araba! Diskrétny pohovor s mamou bol na svete.
Aby som to zhrnul, nechápal som veľa vecí. Napríklad náš odchod od zájazdu z Orebiča do Belehradu a snahu emigrovať do Austrálie. Plakal som, že už neuvidím babky a dedkov, kamarátov... Dnes je to zábavná historka. Po neúspešnom návrate do slovenskej časti socialistickej republiky nám však nebolo so smiechu. Holý byt na holom pozadí ostro kontrastoval s tými pánmi v uniformách i bez nich, ktorí sa o nás živo zaujímali. Napriek tomu, ako dieťa som to vnímal trošku od veci. Spomienky na Juhosláviu boli prevažne pozitívne, veď mi tam naši kúpili komiksy (napr. Lucky Luke a sudca Roy Bean), ktoré som si úplne sám dokázal preložiť z "juhoslovančiny". Vo svetle takéhoto významného okamihu som celkom nevnímal odvrátené tváre a miznúce chrbty našich bývalých známych, kamarátov a aj priateľov. Ako sa ukázalo, nakrátko. Neprešlo veľa času a nosil som odznaky akéhosi Dubčeka (a Havla) a štrngal kľúčmi na námestí. Nemal som páru, čo je na tom také úžasné, ale bola to zmena. To je fakt. Veď aj spomínané chrbty a temená vystriedali tváre a hrude slobodných "blížnych". Bolo sa o čom rozprávať. Ale to je iný príbeh.
Verím, že história sa opakuje. Verím, že sa nachádzam v dobe, keď slovo Aerosmith opäť niečo znamená a generácia, ktorá ešte nie je v pláne, si prežije vlastné strasti, ktoré nakoniec zmetie história do koša. Ako tých komunistov, vtedajších, dnešných a aj zajtrajších.
