Neuveriteľne (pre mňa) a uveriteľne (pre ňu) sme si sadli. Zvykol som si ju doberať kvôli viere. Poznáte to, pocit mladíckej vševedúcnosti a pocitu prevahy nad zdanlivo slabším oponentom. Ono to chvíľu trvá, kým človeku dôjde, že to nemá zmysel a je to každého osobná vec. Obdivujem trpezlivosť, s akou to zniesla. Hovorievala mi, že sa mňa modlí. Sarkastické odpovede v štýle – Aspoň niekto – mali zakryť skutočnosť, že ma to prekvapovalo a tak trošku (čo by som jej vtedy nikdy nepriznal) aj hrialo u srdca. Až sa budem smažiť v pekle, bude ma to príjemne hriať, takže iná páľava mi bude ukradnutá. Teda, ak náhodou peklo existuje.
V deň, keď jej sestra zomrela, som bol nedostupný. Trvalo mi dva týždne, kým som na to dokázal zareagovať. Držiac ju za ramená sa plačky pýtala, prečo. Poznáte to, mladícka vševedúcnosť... Chcelo sa mi plakať, keď som hovoril: „Neviem...Naozaj neviem...“
Chodili sme do čajovní, do kina, do mesta, len tak. Znie to možno drsne, ale bol som rád, že ju môžem aspoň na chvíľu rozptýliť. Hovoril som jej, že ak nemôže zaspať, nech dá vedieť a prídem jej zaspievať uspávanku. Trvalo to pár mesiacov, začo svojej manželke ďakujem. Raz mi odovzdala list, ktorý napísala v noci, keď nemohla spať. Plný nedokončených viet uťatých v polovici, keď city premohli motoriku.
Ahoj, Erik,
Je večer (skôr hlboká noc) a ja sa zas pokúšam zaspať. Vlastne som to nakoniec vzdala, čo si si už možno všimol. Teraz normálne ľutujem, že nemáš mobil. Možnože si hovoríš, že prečo teda nepošlem niekomu, kto ten mobil má. Nuž, keď oni už spia....
Chýba mi tá uspávanka, možno by ma uspala.
Aj to počasie...keď tak z okna pozerám, ani nie je bohvieaké. Ani hviezdy nie sú vidieť, žeby som aspoň mohla pozerať a spomínať...Viem, spomínať sa dá aj bez hviezdnej oblohy. Ale aj tak...Krajšie je zahľadieť sa na hviezdnatú oblohu, ako na tú čierňavu, ktorú narúšajú kvapky dažďa...Kvapky, ktoré zavlažujú. Pre zem sú potrebné (a vlastne aj pre nás).
No sú potrebné kvapky, čo padajú z očí?
Chcela by som vedieť odpovede na niektoré otázky. Snažím sa ich dopátrať aj napriek tomu, že na niektoré otázky niet odpovedí. Vieš, rozmýšľam nad tým, prečo musel tak mladý kvet umrieť, kvet v plnom rozkvete a zrazu...ho už niet. Neviem to pochopiť.
Keď si spomeniem, ako v nemocnici bezvládne ležala, napojená na prístroje, bez ktorých sa tie dni nemohla zaobísť. Celá jej hlávka doráňaná a obväzom previazaná...
Keď som ju držala za ruku (mala ju teplejšiu než ja) a prihovárala sa jej, zdalo sa mi, ako keby ma vnímala, ako keby ma počula...
Keď si spomeniem na ten deň, keď zomrela – v ten deň sme ju chceli dať preniesť do Bratislavy. V ten istý deň sa so mnou lúčila...navždy...Možno sa ti to bude zdať divné, ale je to tak. Bol to nevysvetliteľný pocit .Asi tak o polhodinu mi otec zavolal, že zomrela.
Prečo??? Prečo sa to muselo stať?
Ach, dievčatko, keby som vedel...
Sú momenty, keď si uvedomíme, že nezáleží na viere alebo neviere. Keď záleží iba na tom, ako sa k sebe správame a snažíme sa byť lepšími ľuďmi. Zajtra môže byť neskoro. Je mi do plaču.
Hovorievala mi, že sa mňa modlí.
Ďakujem.
