Nakoniec to bolo celkom prirodzené a pochopiteľné, veď učitelia nám chceli dobre, tak ako aj naši príbuzní, aby sme sa mali lepšie ako oni. Išlo o generáciu, ktorá zažila, čo to znamená mať vedomosti upierané, že byť iný a mať svoju individualitu bude potrestané.
Je to už dávno a predsa sa nás cez generácie nízka seba-hodnota stále dotýka. Nie je to vina tých, ktorí sa podieľali na našej výchove, z nich seba-hodnotu vybíjali drsnejším spôsobom. Mohli by sme za to viniť režim a predsa to nikam nepovedie, pretože minulosť nejde odvrátiť, len prijať fakt, že to tak bolo. A ísť ďalej možno iným smerom.
Umenie vždy odzrkadľovalo ducha doby a jej náladu, či sme si to uvedomovali alebo nie. Čo sa však stane ak sa celkom vytratí?
Ja sama som našla svoj skutočný vzťah k stetcu a farbám až v zahraničí, pretože hoci som mala rada hudbu, či akékoľvek umelecké vyjadrenie a vždy som sa im nejakým spôsobom venovala, nepovažovala som ich za dostatočne dôležité počas dospievania.
Vždy boli iné ´dôležitejšie´ priority, vďaka ktorým som potláčala to čo ma najviac bavilo a napĺňalo.
Všetko si nás raz počká a aj ja som bola nakoniec okolnosťami dotlačená tam kde je moje miesto. Okrem iného aj so štetcom v ruke, pracovať s deťmi a pre ľudí, hľadať inšpiráciu vo svojom okolí, v prírode, vo vzťahoch. Uvedomiť si, že pre niektorých farby prinášajú uvoľnenie, tak ako ho prináša hudba, keď sa prsty dotknú strún, či klávesov.
Práve preto je umenie dôležité, pretože náš mozog nefunguje len na logickom vnímaní, ale aj na vnímaní kreatívnom. Nie je len pre tých, ktorí majú unikátny talent, je pre každého.
Sme totiž ľuďmi, nie robotmi bez emócií, nech sa ich v dnešnej dobre akokoľvek snažíme potlačiť. Tony za husľovým kľúčom či ťahy štetca nám pomáhju tieto emócie uvoľniť, pochopiť a nechať odísť. Niekto ich potrebuje dostať na papier či do piesne, inému stačí aby sa na výtvor pozrel, či si ho vypočul. Niečo sa v ňom pohne, nájde zmysel, uvoľní.
V obrazoch, hudbe, tanci nachádzame pokoj, pretože k nám rozoráva jazykom ktorého slovám nerozumieme a predsa akoby prehovárali priamo do našej duše.
Zrejme by som nemala porovnávať ale predsa mi to nedá. Ako je možné, že tu kde som dnes je umenie viac vážené? Deti sa mu venujú nie len na základnej škole, ale aj ďalej na strednej ako povinnému predmetu. V chodbách základnej školy počujem detský orchester, môj kolega odišiel študovať za učiteľa hudby na strednej škole (Nie učiť na konzervatóriu, ale na bežnej strednej škole).
Nie každé dieťa sa im bude venovať aj v dospelosti, ale prinajmenšom mu je vštepovaná ich dôležitosť. Bankár, ktorého viac bavili čísla než štetce, si ho raz kúpi, pretože ho oceňuje. Inému sa možno podarí založiť úspešnú počítačovúfirmu a láska k umeniu ho privedie k investícii do začínajúcich umelcov.
Možno som v tejto téme (čo sa Slovenska týka) úplne vedľa, keďže som sa v umeleckých kruhoch nepohybovala, moje spomienky však väčšinou rozprávajú o veľmi nízkej hodnote umenia. Či dokonca o presvedčení, že ak niekto nehrá v orchestri, či nemá jedinečný talent, tak nemá cenu sa ním príliš zaoberať.
Skutočne to nemá cenu? Každý si musí nájsť svoju vlastnú cestu a nie pre každého povedie na farbách palety. Čo ak však práve to je jednou z ciest k empatii, pochopeniu seba samých a tým pádom aj okolitého sveta?
