Ako poznáme že je s ním niečo v neporiadku? Prečo sa zdráhame venovať sa mu ale k lekárovi starajúcemu sa o fyzické zdravie chodíme niekedy až možno pričasto?
Hoci sa v škole učíme o psychológii, neučíme sa do hĺbky čo to v realite pre nás znamená. Áno máme nejaké vedomie a podvedomie, podvedomie ovplyvňuje naše správanie, máme určité črty našej osobnosti, sme viac introverti alebo extroverti. Tak nejako letmo si to pamätám zo školských lavíc. Ale čo presne to v realite každodenného prežívania znamená?
Stretávam sa často s rôznymi predstavami o duševnom a mentálnom zdraví ako aj rôznymi predstavami o tom akú prácu vykonávajú psychológovia, terapeuti a psychoterapeuti. Nakoľko ide stále o vedu mladú a pomerne neuchopiteľnú niet divu že mnohé tieto predstavy sa zakladajú na tom čo ľudia vidia vo filmoch, čo niekde započuli, či čo si pamätajú zo školy keď sa učili o Freudovi, ktorý mimo fakt, že je otcom dnešnej psychológie mal skutočne otázne metódy ak sa na ne pozeráme dnešnými očami. Nakoľko sme sa generácie venovali skôr zdraviu fyzickému, či dobývali svet technológií na duševnú a mentálnu pohodu jednotlivcov tvoriacich spoločnosť sa v mnohých smeroch akosi zabudlo.
Pre jedných ide o abstraktný pojem niečoho vzdialeného a neuchopiteľného. Pre iných je to pandorina skrinka ktorú radšej neotvárať a pre niektorých je to celoživotná cesta spoznávania seba samého. Mnohí si myslia, že byť si vedomý vlastných emócií a komunikovať ich do sveta je prejavom slabosti a zlyhania.
Pre všetkých či si sú alebo nie sú si toho vedomí ide o vnútorné prežívanie vonkajšieho sveta a udalostí v ňom a toto prežívanie je pre každého unikátne a jedinečné.
Každý z nás je jedinečnou kombináciou rôznych faktorov od výchovy a rodinného pozadia cez kultúru, náboženské presvedčenie a životné udalosti, ktoré nás cestou stretnú. Byť si vedomí týchto vplyvov otvára dvere k spokojnejšiemu prežívaniu, keďže bez tejto vedomosti môže človek prežívať určité vnútorné pocity, ktoré ovplyvňujú jeho každodenný život často krát v negatívnom smere.
Týmito môže byť úzkosť, ktorá sa prejavuje v práci, doma, keď sa ráno zobudíme, stres ktorý sa ťažšie znáša či až tak ťažko že sa začneme vyhýbať určitým udalostiam, práci, ľuďom. Či sme prežili stratu blízkeho a ani po rokoch sa so smrťou nevieme zmieriť a vyrovnať, spomienky na blízkeho sú stále veľmi bolestivé. Stratili sme iné veci v živote, odišli od nás blízky ľudia, možno sa s nami nerozprávajú, stratili sme prácu, bývanie, majetok, odsťahovali sme sa, zmenili sme životné smerovanie.
Strata akákoľvek môže byť prežívaná podobným spôsobom ako keď nám niekto zomrie, keďže pre naše podvedomie to je strata niečoho alebo niekoho na čo sme boli naviazaní.
Máme problémy vo vzťahoch, ľudia nás opúšťajú alebo sa k nám nesprávajú tak ako by sme si zaslúžili, či na nás prenášajú ich vlastnú zodpovednosť a v nás toto všetko vyvoláva rôzne pocity, cez hnev, ľútosť, hanbu, úzkosť či depresiu možno až po neutíchajúci tlak a vnútornú kritiku. Neveríme si a máme slabé sebavedomie. Nedokážeme iným nastaviť zdravé hranice. My sami sa správame k iným nepekne, nadávame im, bijeme ich, manipulujeme, kontrolujeme až možno terorizujeme, vedome alebo celkom nevedome.
Všetko toto môžu byť príklady správania a prežívania v realite, ktoré odzrkadľujú nerovnováhu v nás. Na fyzickej úrovni sa okrem iného táto nerovnováha môže prejavovať poruchami spánku, nadmernou únavou, zmenami nálad, častým plačom, bolesťami v tele a svaloch, ktoré nemajú fyzické príčiny, neustále motýle v bruchu, panické záchvaty kedy strácame kontrolu, či dokonca aj vysoký krvný tlak môže mať korene v dlhodobej vnútornej nerovnováhe. Dokonca aj zdravotnícky systém v niektorých krajinách alebo jednotlivci v ňom zase v iných začínajú svojim pacientom komunikovať, že zdroj určitých fyzických ťažkostí môže ležať v psychickej nepohode a nerovnováhe.
Vďaka pomerne stále malej osvete o tom čo je a prečo je dôležité duševné zdravie ľudia často buď vyčkávajú keď je to už ozaj neúnosné alebo pomoc nevyhľadajú vôbec a celý život sa moria s opakujúcimi sa problémami, z ktorých nevidia cestu von alebo si pomáhajú alkoholom či inými látkami aby utlmili vnútornú bolesť alebo dobrovoľne odchádzajú z tohto sveta.
Lenže doba a udalosti sveta nás tlačia pozerať sa viac dovnútra, hľadať odpovede v poznaní seba samého a tým meniť opakujúce sa programy často krát generačné k súcitnejšiemu a pokojnejšiemu prežívaniu. Ľudia si začínajú byť viac vedomí svojich vlastných činov, pocitov a ako tieto vplývajú na okolie, dostávajú sa do krízových situácií, kedy sú tlačení robiť veci nejako inak.
Téma o duševnom zdraví napriek rastúcej ´popularite´ je stále tabu a predstavy o ňom v spoločnosti často neodzrkadľujú realitu.
Toto mnohým bráni vyhľadať pomoc.
Na druhej strane terapeuti sa stretávajú s nazeraním, že by mali byť vševediaci odborníci a tak búrajú dedičstvo akejsi ´nadradenosti´ otcov psychológie a nadväzujú rovnocenné vzťahy so svojimi klientmi, keďže terapeutický a ľudský vzťah je často tým liečivým elementom. No ale o tom možno zase niekedy nabudúce.
