"Pretože som sa ťa opýtala už niekoľko krát a ty mi stále neodpovedáš, tak musím kričať" ozvalo sa z nákupného košíka, z ktorého rozhadzovalo rukami malé dievčatko a strúhalo grimasu na svojho tatka spomedzi dvoch dlhých vrkočov.
Scénka medzi regálmi supermarketu ma priviedla k ´mojim´ deťom.
"včera som bola na výlete" "ja som včera bol na narodeninovej párty" "hej počúvaš ma, toto ti chcem povedať" Poklepkávanie na rameno neprestávalo, hoci som bola pohrúžená do pomerne vážnej no predsa krátkej debaty so svojou nadriadenou.
Ruku som položila na malé prstíky, aby som ich majiteľke vysvetlila, že sa jej budem venovať za chvíľku, pretože teraz sa rozprávam. O pár minút neskôr keď som sa vrátila k troška posmutnej tvári s otázkou ´Tak čo si mi to chcela povedať?´ z rozžiarenej tváre som sa dozvedela o nezabudnuteľnej narodeninovej párty a o tom ako sa tučniaci v zoo predvádzali.
Keď som začala pracovať s deťmi, tak som mala tendenciu tam pre nich byť neustále. Niekedy to znamenalo desať rôznych hlasov snažiacich sa získať moju pozornosť. Časom som zistila, že dlhodobo tak nemôžem fungovať.
Ako som odpozorovala u svojich starších kolegov aj ja som musela zmeniť taktiku.
Už som sa nedozvedela koniec konverzácie tatka a jeho dcéry, no bolo jasné, že kde jedna strana sa cítila byť vyrušovaná, tá druhá sa naopak cítila byť ignorovaná.
Rozhodla som sa, že skúsim ísť zlatou strednou cestou. Už na každú otázku a požiadavku detí hneď nereagujem, no snažím sa im dať vedieť, že sa im o chvíľku, keď dokončím rozbehnutú činnosť, budem venovať.
Či to vždy funguje?
Občas ku mne dieťa pribehne s veľavravnou grimasou v tvári.
"Eva, tak môžem už ísť na ten záchod!?"
Aby moje líca sčerveneli veľavravným ospravedlním, nech rýchlo uteká.
