Neverila som, že ešte existujú

Zvykla som si vtedy písať so zopár ľuďmi z Kanady, Holandska a Nemecka. Vtedy ešte lámavou angličtinou, ale bola som chtivá do zdokonaľovania sa, takže sa mi takáto forma učenia veľmi páčila. Časom však kamarátstva vychladli, možno aj internetovou dobou, kedy rukou písané slová prestali byť natoľko zaujímavé. Preto ma dnes návrat mojej Friendship book veľmi prekvapil. Knižočka putovala po celom svete, našla som v nej adresy od Nemecka, cez Fínsko, Holandsko až do Ameriky, Kanady, či Japonska a Austrálie. Trvalo dlhých 8 rokov, kým sa papierová zopár stranová knižka vrátila. Zázrak je, že sa vôbec vrátila. Len pred pár dňami som uvažovala o tom, aká je škoda, že si s nikým nepíšem klasické listy, ale len e-maily alebo správy na FB. Aká náhoda, že sa v schránke objavila obálka s mojou knihou priateľov.Tento dnešný veľmi prekvapujúci list ma potešil aj z iného dôvodu. A to, že aj v dnešnej dobe počítačov si chcú ľudia stále písať listy a nie len tí starší. Keďže sa k adrese zvyknú písať aj záujmy alebo rok narodenia, aby ste si ľahšie vedeli nájsť „spriaznenú dušu“, bola som prekvapená, keď sa medzi adresami objavili aj o dosť mladšie ročníky. Dostala som chuť opäť si písať s neznámymi ľuďmi z neznámych, či pomerne známych kultúr a svetov a dozvedieť sa o ich obyčajných starostiach a radostiach. Hoci cudzí jazyk je už dnes na vyššej úrovni a nie len jeden, stále je čo zdokonaľovať a takáto forma zdá sa byť pomerne efektívnou.Dnes sa opäť vrátila stará zvedavosť, keď sa v schránke objavila iná obálka, ako tá od bánk, či mobilných operátorov. Takže ďakujem Majke z Nemecka, že mi vrátila moju vyplnenú Knihu priateľov a možno sa opäť vrátim k starému „dopisovaciemu“ zvyku.