nás tieto rozprávky formovali, aby sme boli schopní rozlíšiť dva protipóly a preto boli častokrát veľmi kruté, kde dobro víťazilo nad zlom. Bolo jednoduché zadefinovať kto je zlý a kto dobrý, pretože ich činy boli ľahko rozpoznateľné.
Rozprávky a príbehy sa formovali po stáročia a ako sa vyvíja človek tak sa vyvíjajú aj rozprávky. Kde raz sa svet zdal čierno-bielym, neustály boj dobra a zla, postupne ako sa mení povedomie človeka a sústredí sa viac a viac do stredu, do rôznych odtieňov šedej, sa menia aj rozprávky. Ako prechádzame životom uvedomujeme si, že svet nie je až tak zrozumiteľný ako v rozprávkach, prežívame rôzne emócie a tie často definujú naše konanie. Potláčame ich alebo naopak nemáme nad nimi žiadnu kontrolu, snažíme sa napasovať do určitého videnia sveta, ktoré považujeme za správne, no často narážame na neviditeľnú stenu okolností, pohľadov, pravidiel, či odlišných hodnôt.
Kde jedno funguje pre mňa, nemusí zákonite fungovať aj pre teba, či opačne.
Každý z nás je formovaný iným hodnotovým rebríčkom svojich rodičov, či iných dospelých v rodine, v škôlke, škole, spoločnosti, médiách, či dnes aj internetom a sociálnymi médiami...Na základe týchto vplyvov a interakcií s vonkajším svetom si formujeme vnútorné predstavy, určité šablóny na základe ktorých vstupujeme do sveta a do interakcií v ňom. Veľmi často sú tieto šablóny neskôr v dospelosti nevedomé, našim očiam skryté a my sami sme voči nim slepí.
No predsa formujú to kým sme a ako sa správame.
Tak ako sme my boli vychovaní určitým spôsobom, tak boli možno podobným, no v mnohom iným spôsobom vychovaní naši rodičia a ich rodičia. Vplývali na nich udalosti vo svete, v spoločnosti, tradície a hodnotové rebríčky okolia. Každý z nás sme iná unikátna osobnosť s unikátnymi skúsenosťami. Každý z nás potrebuje a hľadá v živote niečo iné. Vedomosť toho kým skutočne sme, vedomosť toho čo nás v živote ovplyvnilo, našich vlastných emócií otvára cestu k autentickosti a sebe samému.
Nevedomosť našich emócii a toho, čo sa v nás deje, častokrát podmieňuje automatické reakcie na vonkajšie vplyvy. Bez vedomia seba samého neexistuje žiadna ‘pauza’ pred konaním a schopnosť pozrieť sa na naše vlastné správanie. Nie je možnosť rozhodnutia ako vstúpime do určitých interakcií.
Tak sa stávame otrokmi automatických reakcií, pretože nerozumieme odkiaľ prichádzajú. Toto nám môže robiť v živote problémy v komunikácii s inými, vo vzťahoch, či v sebe samom.
Emócie sme častokrát učení potláčať a tak sa nám kopia v tele, vchádzajú do nevedomia a ovplyvňujú naše správanie.
Predstavy o psychoterapii sa rôznia.
Nie raz som sa stretla s predstavu, že ľudia, ktorí chodia na terapiu sa príliš zaoberajú sebou samým. Navonok to zrejme tak vyzerá, no čo sa v skutočnosti deje cez porozumenie sebe samému, sme schopní porozumieť svetu. Ak sa naučíme starať o vlastné potreby, sme schopní byť nápomocní iným, či nastaviť zdravé hranice, ak druhá strana vyžaduje viac ako sme schopní dať. Ak vieme určiť zdravé hranice nenachádzame sa v roli obete, ak vieme zdravo vyjadriť naše emócie, komunikácia s inými sa môže tiež zlepšiť, ak poznáme čomu skutočne hlboko veríme, dokážeme pochopiť prečo sa v určitých momentoch správame tak a onak a rozhodnúť sa či nám tento postoj v živote prospieva.
Dokážeme rozpoznať čo je a čo už nie je pre nás v poriadku.
Cieľ nie je dokonalosť, ale ľudskosť.
V terapii sa človek stretáva so sebou samým, stáva sa vedomejším. Samozrejme sú rôzne druhy terapie. Jedny sa orientujú na krátkodobý proces kde je cieľ jasne zadefinovaný, iné sú procesom dlhodobým, kedy nazeráme do kútov vlastnej duše, aby sme pochopili sebe a svetu a našli si svoje miesto v ňom. Aby sme prijali seba samého takým aký sme a rovnako aj ostatných okolo nás.
Nikto však, ani terapeut, to nemôže urobiť za nás a tak terapia je len natoľko účinná, nakoľko my sami sme pripravení do nej vstúpiť.
V terapii cez terapeutický vzťah, o ktorom zasa niekedy nabudúce, prepisujeme vzorce do nás vložené vonkajšími vplyvmi, ktoré nám nepatria, neprospievajú a bránia nám vo vlastnej autentickosti. Stávame sa sebou samým. Prepisujeme predstavy o sebe samom a o svete, nie na základe toho čo nám povie terapeut, ale na základe toho na čo sa my sami v terapii pozrieme. Deje sa to prirodzene, pravidelným stretávaním sa s psychoterapeutom, terapeutom, psychoterapeutickým poradcom.
No ale o konkrétnych praktikách terapie možno zasa niekedy nabudúce.
