Nie, nezbláznil som sa. Tú hanbu s najslabším tímom tohtoročných majstrovstiev Európy som pozeral, celý prvý polčas a potom od 60. minúty druhého polčasu (začiatkom druhého polčasu ma tá nuda na Tehelnom poli nakrátko uspala). Napriek hodenému šlofíkovi preto viem, že sme prehrali. Ale aspoň na fauly sme im to ukázali...
Tie naše nešťastné dvojičky – jedna trojskokanka, druhá diaľkárka, v Pekingu už možno vyplakali aj za pár vedier sĺz. Aby ani jedna nemala aspoň jeden platný pokus. Toto má naozaj blízko k rodinnému športovému zakliatiu. Ale aj tak pre mňa najväčšie sklamanie z kolektívu našej športovej olympijskej výpravy tieto baby nepredstavujú.
Meno pána na ministra nominovaného Chrbeta som mal na jazyku už od jeho stredajšej tlačovej konferencie. Kedy slovutná naša národná strana oznámila, že on, pán poslanec (to tiež bola pre mňa prekvapujúca informácia, že aj muž s týmto menom už viac ako dva roky derie poslanecké lavice), by mal nahradiť Izáka. Ak teda dostane posvätenie od pána prezidenta...
Moja prvá a dosiaľ jediná skúsenosť s nimi sa datuje do roku 1991, keď som po ukončení prvého ročníka výšky trávil prázdniny u rodiny v newyorskom Bronxe. Bol som vtedy sám doma, keď zrazu niekto zvoní. Vidím, pred vchodovými dverami sú nejakí dvaja pekne oblečení, relatívne mladí ľudia...
Úprimne vravím, že som rád, že dal ruský prezident Medvedev svojim vojakom príkaz zastaviť sa. Bral som síce s rezervou slová rôznych analytikov, politológov a aj amerického prezidenta Busha, z ktorých človek pomaly nadobúdal pocit, že sa Rusi už-už chystajú vtrhnúť aj do Tbilisi a že celé Gruzínsko bude anektované. Ale vyhlásenie ruského prezidenta (či skôr rozhodnutie ruského premiéra, ktoré prezident iba tlmočil?) ma uspokojilo. Príučka gruzínskemu dobrodruhovi Saakašvilimu za rozpútanie konfliktu a bombardovanie Južného Osetska už stačila...
Vojenský konflikt medzi Ruskom a Gruzínskom ukazuje v plnej nahote istú zaujatosť a pokrytectvo (nielen slovenskej) žurnalistiky. Je až neuveriteľné, ako jednostranne býva médiami väčšinou opisovaná situácia v tomto nepokojnom regióne. Ako jednostranne sú niekedy stavané komentáre novinárskych kvázi odborníkov na túto časť sveta. Príkladom je dnešný komentár Petra Morvaya v Sme, ktorý vyšiel pod názvom Zástupný problém.
V médiách som sa v posledných dňoch dozvedel, aspoň podľa mňa, zaujímavú úvahu. Vraj inštitúty predmanželskej a manželskej zmluvy, o ktorých uvedení na Slovensku rozmýšľa ministerstvo spravodlivosti, vraj nielenže nezvýšia počet rozvodov u nás, ale ich skôr znížia. Ako by ich ale mali konkrétne znížiť, to už nebolo dopovedané...
Mať pred svadbou, pravdepodobne by som sa svoju nastávajúcu takisto snažil prehovoriť, aby sme si vernosť sľúbili práve v dnešný deň. Tak ako desiatky či možno stovky ľudí, ktorí si po celom Slovensku dnes, 8.8.2008, povedali svoje „áno“. Tri magické osmičky v dátume predsa musia priniesť šťastie, nie? A keď ich položíme, tak každá je symbolom nekonečna. V prípade manželov nekonečného života bok po boku až do smrti. Minimálne teoreticky by to aj sedelo...
Na ten prípad ma upozornil dnes jeden kamarát. Vraj či si pamätám na kauzu farára z Bytče spred pár mesiacov. Hovorím – hej, bolo to takmer v každom tlačenom a elektronickom médiu. Hovorím, podľa toho čo viem z médií to je ten kšeftár, ktorého zatkla rakúska polícia, lebo chcel predať falošné obrazy slávnych maliarov ako Monet za milióny eur. Jednoducho, mal som o tomto farárovi nie veľmi lichotivý obraz...
Takže rezort spravodlivosti vraj chce prísť s registrom, kde budú evidovaní všetci tí nečestní členovia a štatutárni zástupcovia firiem, ktorí svoju spoločnosť priviedli ku krachu. Pripusťme, že zámer to môže byť na jednej strane dobrý. Na druhej strane je ale aj mierne absurdný. Ako chce ministerstvo dokazovať spomínanú „nečestnosť“?
Na Slovensku sa každoročne rozvádza čoraz viac manželstiev. Vraj nie je výnimkou ani rozpad 25 rokov trvajúcich manželstiev. Dôvody? Psychológovia uvádzajú rôzne. Rozdielnosť pováh, rozdielnosť názorov. Nevera. Alkoholizmus. Vzájomné odsudzovanie sa.
A kedy zatknú aj ďalších Kosovčanov, vojnových zločincov? A čo taký Solana, ktorý vraj ľutuje, že Srbsko nezrovnal so zemou?
„Kde tvajá mámočka? Éto náša dósačka, daváj!“ až pri týchto slovách precitám z mierneho šlofíka, ktorý som hodil pri detskom bazéne. Ešte pred minútkou sa okolo dcérky nič dramatické nedialo, tak ma slnko donútilo na pár sekúnd zavrieť oči. Ale vidím, že to som nemal urobiť. Nezbadal som tak príchod Rusky (dedukujem najskôr len podľa jej slov, že ide o Rusku), ktorá ako šialená kričí na moju nič netušiacu dcérku, kde má mamu (moja dcérka, Ruskina mama je asi doma v Rusku) a nech jej dá jej „doštičku“. Kým k ním dobieham, Ruska je het, v druhej časti hotelového komplexu. A dcérka sa púšťa do veľkého plaču...
Má naša krajina toľko majstrov sveta, aby si jedného čerstvého šampióna (ktorý je zdravý a v dobrej forme) dovolila nenominovať na olympijské hry?
Priznám sa, že dnes som sa pri čítaní novín neubránil slzám. Moje oči zaliali vtedy, keď som videl tú anjelskú tváričku chlapca, ktorého autom zabil Rasťo Žitný. A keď som si prečítal, ako chlapcova stará mama spomína, ako chcel Tomáško noc pred tragédiou, aby mu prečítala rozprávku. Mám dcérku len o dva roky mladšiu. Tá prázdnota z toho, že vaše dieťa naraz nie je, musí byť strašná.
Až do minulého týždňa som si myslel, že za neschopnosť sa letí. Ale po udalostiach posledných dní už nie som si tak istý, že spomenuté platí. Aspoň čo sa nášho Slovenska týka. Aj keď – v podstate aj do toho Bruselu treba letieť, že?
Viete, čo ich v týchto dňoch spojilo? Čítali ste dnešné tlačené vydania slovenských denníkov Pravda, Sme a Hospodárske noviny? Ak hej, tak ste to spojivko mohli s prehľadom prehliadnuť. V Pravde nebol o ich stretnutí ani riadok (ak som niečo prehliadol, ospravedlňujem sa vopred). V Sme sa v rubrike Z domova (kde na Slovensku leží Berlín?) objavila päťriadková prebratá správa agentúry SITA, že „Fico v Berlíne spomínal na Pražskú jar“. V Hospodárskych novinách bola v zahraničnej rubrike o stretnutí uverejnená takisto iba malá správa prebratá z ČTK.
Tento text nie je o tom, že by (aspoň niektoré) reformy bývalých Dzurindových vlád neboli bývali potrebné. Je len názorom na včerajšiu situáciu v Čechách. Ktorá opäť raz dokazuje, že Česi sú iní ako my.
Tá ich dnešná tlačová konferencia ma z jednej strany prekvapila. Až dodnes som naživo nepočul rozprávať ani jedného zo zakladateľov skupiny J a T. Ich doterajšiu mediálnu prezentáciu som vnímal najmä cez baby (použijúc slovník pána Počiatka), ktoré sa okolo nich vyskytujú, cez hračky (použijúc slovník pán Tkáča), najmä v podobe hriešne drahých áut, jácht a iných „hračičiek“, ktoré používajú, a povedzme cez Spartu Praha.
Neviem, či bude mať opozícia ešte lepšiu šancu získať loptičku v pomyselnej tenisovej hre s koalíciou na svoju stranu. Minister financií jej totiž svojou nepremyslenou návštevou žralokov na ich monackej jachte nemohol lepšie prihrať na smeč. Opozícia možno aj chcela loptičku zasmečovať. Ale je taká neschopná, že ju ani netrafila.
