Jozef Fandel
Na sajrajt sa musí so zmetákom
Niet prakticky dňa, v ktorom by ma nešokovala nejaká správa. Nielen z médií, ale aj z môjho okolia. A ja mám potom stále väčší pocit, že tomuto svetu pomaličky prestávam rozumieť.

Niet prakticky dňa, v ktorom by ma nešokovala nejaká správa. Nielen z médií, ale aj z môjho okolia. A ja mám potom stále väčší pocit, že tomuto svetu pomaličky prestávam rozumieť.

Takže už aj v Kalifornii legalizovali manželstvá homosexuálov. Vraj sa očakáva, že v Kalifornii sa týmto krokom vytvorí nový druh priemyslu so stámiliónovými ziskami. O tom, že sa legalizáciou potiera tradičná úloha manželstva, sa ale nehovorí.

Súčasná vláda zvykne pri každej príležitosti podčiarkovať svoj sociálny charakter. Od slov k skutkom však býva niekedy ďaleko...

Včera vraj v Srbsku zatkli bývalého policajného veliteľa Stojana Župljanina, jedného zo štvorice prominentných utečencov, ktorí sa majú postaviť pred haagský tribunál pre podozrenie zo spáchania vojnových zločinov. Župljanina už v roku 1999 obvinili z genocídy a zo zločinov proti ľudskosti počas vojny v bývalej Juhoslávii, polícia po ňom pátrala 10 rokov.

Pamätám si to ešte pomerne dobre, že počas manželkinho tehotenstva sme sa, obidvaja, každý deň „rozprávali“ s jej bruškom. Presnejšie s ľudským stvorením, ktoré sa vyvíjalo v jej vnútri. Ktoré nosila pod srdcom. Rozprávali sme sa s ním. Hladkali ho. Spievali mu. A vždy to pre nás bolo naše dieťatko. Naše bábätko. Jednoducho ľudské stvorenie. Ani raz sme ho nenazvali ani embryo, ani plod.

Čítal som dnes v MF Dnes rozhovor s otcom zavraždeného 9-ročného chlapca Jakuba. Úplne chápem jeho slová, že ak by bol sudcom, toho úchyláka a vraha by dal bez milosti popraviť. Humanizmus by mal mať svoje hranice.

Tak na Slovensku sa vraj podľa denníka Plus 1 deň denne rozvádza 35 manželských párov. V Európskej únii je v tomto smere už úplná katastrofa, jeden manželský pár hádže uterák do ringu každý 30 sekúnd. Súhlasím s tým, tieto čísla sú šokujúce. A alarmujúce. Ale čo s nimi? Ako dosiahnuť nápravu? Dá sa vôbec dosiahnuť? A kto ju môže dosiahnuť?

Posledné dni sú toho plné noviny. Skončí ten minister? Alebo druhý? Či nebodaj pani ministerka? Je viac ako pravdepodobné, že súčasná vláda sa v polčase vládnutia isté personálne rošády na vládnych postoch chystá urobiť. A pripustime, že minimálne k jednej, možno k viacerým zmenám aj príde. Čo sa ale v takom prípade môže zmeniť, okrem toho, že sa na stoličkách objavia nové tváre?

Mám rád mojich rodičov, nedám na nich dopustiť. Aj oni sa majú radi navzájom, inak by spolu neboli už viac ako 30 rokov. Ale trošku im vyčítam, že si nevedia odpustiť občasné hádky. Vo väčšine prípadov absolútne zbytočné hádky...

Sú poslanci nášho parlamentu, ktorí nechodia na jeho schôdze. Sú aj takí, čo do parlamentu chodia. Ale to je tak asi všetko. Ich fyzická schránka sa v budove Národnej rady Slovenskej republiky síce nachádza, ale duša, tá si lieta nevedno kde. Poslanci bez duše potom trepú hlúposti. Lepšie by bolo, keby ticho ostali.

Patrím k ľuďom, ktorí svojmu partnerovi veria. Vyznávajú mu každý deň lásku, a rovnaké vyznanie aj dostávajú. Zverujú sa mu s pocitmi, a rovnako sa zveruje partner im. Rozprávajú sa s ním. Majú ho pre seba, a zároveň mu poskytujú určitú voľnosť (toto platí obojstranne). Tá dôvera je jednoducho veľká, hlboká. A samozrejme obojstranná. Že či pri tom všetkom zostáva priestor aj pre prirodzenú, drobnú žiarlivosť?

Nie som profesionálny historik, história ma zaujíma iba laicky. Ako laik sa nesnažím vynášať súdy, ani nad historickými postavami, ani nad historickými udalosťami. Skôr ma zaujímajú rôzne, aj skryté, historické kontexty, ktoré nakoniec vyústili do konkrétnej udalosti. A takisto si rád kladiem otázky. Fiktívne otázky, čo by sa stalo, ak by sa niečo v histórii nestalo tak, ako sa stalo, ale inak. Najmä ak k tej druhej variante veľa nechýbalo...

Človek môže mať veľa výhrad voči vrcholným americkým politikom a nimi presadzovanej politike. Jednu vec im však nemôže uprieť. Že sa radi ukazujú pred svojimi potenciálnymi voličmi so svojimi manželkami. Ľudia to zvyknú oceniť. Najmä ak je to celé úprimne myslené.

Slovenská televízia vysielala v sobotu večer (konečne raz) výborný film. Ticho v úkryte, film natočený podľa skutočného príbehu, som pozeral so zatajeným dychom. Táto americká dráma, deväťdesiatminútový príbeh z obdobia druhej svetovej vojny, ma jednoducho dostala...

Neviem, čím to je, že politici často reagujú na novinárov zbytočne útočne a nenávistne. Úsmev zabudnutý, pohľad naznačujúci agresivitu lovca. A k tomu zbytočne expresívne výrazy. Toto konštatovanie pritom platí politikom na všetky smery politických strán, nielen na ten jeden, posledné roky (logicky) často citovaný.