Stále ten istý film

Napadlo mi, či vôbec v tejto obrovskej a anonymnej kope ľudí a budov možno vôbec žiť svoj život. Meniť svet k lepšiemu, radovať sa, nájsť si čas na priateľov, prechádzky, na pieseň.

Predavačov na ulici už poznám takmer všetkých. Každý deň ten istý kolobeh: Ráno (či je mráz alebo horúce leto) vybalia svoj tovar v podchode, stoja tam, za tú istú cenu ponúkajú okoloidúcim mrkvu, hodinky alebo rukavice. A okolo nich utekajú každý deň tí istí ľudia. Zahľadení do seba, nevšímavo prechádzajú okolo. Málokto sa na vás usmeje, pretože v tej obrovskej kope dotieravcov na ulici (predavačov, bezdomovcov) sa v záujme vlastného "prežitia" musíte obrniť a stať sa rovnako nevšímavým.

Človek vytvoril obrovské mestá a veľkomestá aby v nich mohol pracovať a žiť. Nezmenil si však svoj život skôr na prežívanie? Ak sa v Moskve snažíte nájsť kúsok prírody, musíte hodne ďaleko cestovať. V hluku a špine nezostal na ňu priestor ani čas.

Predsalen však existuje. Na okraji sídliska, kde bývam, som nedávno ako oázu uprostred púšte našiel obrovský park. Chodníky a stromy sa spoločne kúpu v zlatistom slnečnom svetle. Chvalabohu! Stretnete tu mamičky s ďeťmi, staršie manželské páry, zaľúbené dvojice ale aj osamelých cyklistov či bežcov. Už dávno mi nepadlo tak dobre nadýchať sa kúsku prírody. Aká škoda, že my na Slovensku sa večne hrnieme za peniazmi a za úspechom. A pritom skutočné bohatstvo a poklady máme priamo pred očami.