Holandský distribútor filmov Jan Holman (hrá ho Jan Prent) prichádza do Čiech natočiť film o boji s "diablom" - priamo do protialkoholickej liečebne. Bez toho, aby vedel o koho ide, stretáva sa s Jaromírom Nohavicom. Toho tam privádza jeho "anjel strážny" Karel Plíhal po tom, ako Nohavica začne pri koncertoch zabúdať texty vlastných piesní. Neskôr, pri Plíhalovom fiktívnom pohrebe sa stretáva so skupinou Čechomor, ktorá ho natoľko zaujme, že ju odporučí Jarkovi Nohavicovi.
Film pokračuje nácvikmi, koncertami a spoločným hľadaním pravdy. Jan Holman ostáva s Nohavicom, Čechomorom a Plíhalom a ďalej natáča svoj film. Neverí, že Nohavica nezačne znovu piť. Namiesto toho však začne mať problémy s alkoholom on sám a príbeh sa opakuje, len s inými postavami: vyliečený Nohavica privádza do liečebne Holmana.
Turné s Nohavicom končí a do hry vstupuje svojrázny hudobník Jaz Coleman. Práve medzi ním a Nohavicom sa predtým rozhodovala skupina Čechomor. Colemana Čechomor natoľko fascinoval, že svoju ponuku zopakoval a tentokrát bol úspešný. Tam sa z filmu Nohavica na chvíľu vytráca, aby sa mohol na záver opäť vrátiť. Film končí skutočne prekvapivo - spontánnym vzplanutím Karla Plíhala, anjela, ktorý svojou vyrovnanosťou našiel hľadanú pravdu.
Azda tým najvýraznejším prvkom filmu je Zelenkova schopnosť kombinovať skutočnosť s mystifikáciou. Rok diabla sa tak stáva svojským dokumentom, pri ktorom neviete, čo sa skutočne stalo a čo nie. Z kina odchádzate plní otázok a inšpirovaní k skúmaniu, ako to vlastne naozaj bolo. Podobne ako u režisérovych predchádzajúcich filmov, dej je dosť ťažké prerozprávať a jednotlivé pasáže akoby na seba spočiatku ani nenadväzovali. Postupne však všetky začnú dávať zmysel a vypovedia o tom, čo bolo autorovým zámerom.
Identifikovať žáner Roku diabla je prakticky nemožné. Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o dokumentárny film o Jaromírovi Nohavicovi, čo napokon potvrdzujú aj autentické postavy, záznamy z koncertov, rozhovory hlavných protagonistov a ich fanúšikov. Z tejto predstavy vás však vytrhnú nevšedné úkazy, nevysvetliteľné onemenia, nadprirodzené javy, ale aj stretnutia s duchmi. Povedané slovami Františka Černého: "tam na koncertoch sa skutočne diali zázraky."
To, čo v príbehu o Nohavicovi nesmie chýbať, je jeho hudba. Dalo by sa povedať, že priamo i nepriamo je to vlastne o nej. Priamo v jej tónoch a nepriamo v osobe Nohavicu. Nové aranžmá dostávajú aj niektoré známe pesničky a na svoje si prídu aj tí, čo si kúpia soundtrack k filmu. Keď si ho vypočujete, nájdete v ňom nové Nohavicove piesne a sprvu vás prekvapia aj exotikou naplnené skladby ako napríklad magická Pukaea či "divoká" Exorcism, obe podpísané autorským perom Jaza Colemana. Filmu však dodávajú akúsi nadpozemskosť a mágiu. Po uzretí Roku diabla dostáva nový rozmer aj hudba, ktorú ste predtým veľmi dobre poznali. Kometa, Píseň pro malou Lenku, či Mikymauz sú dôkazom toho, že tá istá pieseň nemusí byť tá istá pieseň. Zážitky z filmu vo vás prebudia fantáziu a umožnia prežívať film aj po jeho skončení. Inšpirujú vás k hľadaniu svojej pravdy.
Rok diabla nepochybne dokáže aj rozosmiať. Či už je to hra Karla Holasa na husliach v hotelovom výťahu, opakované vynášanie Plíhala z budovy liečebne, či vznietenie kroja pri koncerte. Pobaví aj diskusia členov Čechomoru o tom, či Nohavica nosí trenírky alebo slipy. Pri scéne, kde Jarek Nohavica a členovia Čechomoru pozorne skúmajú miesto Plíhalovho spontánneho splanutia, sa aj napriek tragickosti situácie nezdržíte úsmevu.
Mágiu nepochybne prináša Jaz Coleman, ktorý je umelcom schopným hrať piesne od tvrdého punku až po jemné orchestrálne skladby. Kým Karel Plíhal je anjelom, Coleman so svojim záhadným, ale aj príťažlivým zjavom stelesňuje čiernu mágiu.
Hodnotiť herecký výkon je veľmi ťažké, pretože väčšina z nich hrá vlastne samých seba. Možno vďaka tomu by ste sa mali mať na pozore. Svojim dôveryhodným rozprávaním sú schopní vás presvedčiť aj o úplnom nezmysle, akým môže byť zjavovanie duchov na koncerte, či rozprávanie o hlasoch, ktoré počujete okolo seba.
Napriek tomu, že Rok diabla je plný príbehov, ktoré sa síce mohli stať, ale nestali, v mnohom sa skutočne zakladá na pravde. Nohavica sa naozaj liečil v protialkoholickej liečebni a so skupinou Čechomor ho skutočne zoznámil Karel Plíhal. Aj náhodné stretnutie s Jazom Colemanom je pravdou, všetko bolo však trochu inak. A v tom je práve krása filmu. Dokáže vo vás nebadane vytvoriť ilúziu skutočnosti. Pre tých, ktorí majú ešte stále problém oddeliť film od reality, prezradím len toľko, že Karel Plíhal žije a naďalej spokojne hrá a koncertuje. Ostatné už nechám na vás. Dám vám však jednu radu: vo filme radšej ničomu neverte.
Rok diabla (ČR, 2002, 88 min.)
Réžia: Petr Zelenka. Scenár: Petr Zelenka. Kamera: Miro Gábor, DV kamera Petr Zelenka.
Hudba: Jarek Nohavica, Čechomor, Karel Holas.
Hrajú: Jarek Nohavica, Karel Plíhal, František Černý, Karel Holas a skupina Čechomor, Jaz Coleman, jan Prent a Saša Gedeon, Jan Hřebejk, Jan P. Muchow, Otto a Bohumila Zelenkovci, Jan Tříska, Komorní orchestr Pražských symfoniku, Collegium českých filharmoniku.
