Rozdeľuje aj skupiny prodemokraticky zmýšľajúcich ľudí a to veľmi do hĺbky. Prečo? Prečo je niečo, čo je od nás ďaleko a - na rozdiel od ruskej agresie či klimatickej krízy - čoho dôsledky nepociťujeme (zatiaľ) priamo a bezprostredne, schopné vyvolať taký silný konflikt?
Žijeme v dobe hodnotových otrasov. Mnohé z toho, čomu sme (minimálne moja generácia päťdesiatnikov) verili väčšinu svojho dospelého života, sa otriasa v základoch. Svet sa zrazu zdá naruby, hovoríme o „kríze demokracie“ či „post-faktuálnom svete“ a bojíme sa toho, čo vylezie spod závesu vyblednutých ideológií, keď ho trocha oprášime a poodhrnieme. Mnohí ľudia ako ja, čo začali svoju pracovnú kariéru po Nežnej revolúcii, verili, že liberálna demokracia ako ju poznáme, je najlepší z možných politických režimov, že autokracia je zlá, že Rusko je zlé a Amerika dobrá, že v systéme voľného trhu ten, kto sa veľmi snaží, dokáže zaslúžene zbohatnúť a že je správne a efektívne aby väčšinu sfér ekonomiky mal v rukách súkromný sektor. Bolo v dobrom tóne byť nešťastná z nepodareného vzniku samostatnej Slovenskej republiky, neznášať nacionalistov, vyzdvihovať obludnosť histórie Slovenského štátu, ctiť si pamiatku Holocaustu a logicky – podporovať Izrael. V mojom prípade to ešte obsahovalo neotrasiteľnú vieru v myšlienku univerzálnych a neodňateľných ľudských práv, ktoré patria každému človeku na Zemi a že ak sa demokracia rozšíri do celého sveta, všetci ľudia môžu žiť v mieri. Dnes, ak sme úprimní a naozaj schopní reflektovať politickú realitu aká je, veľa z toho vyznieva nereálne.
Ale späť k Palestíne. Cielené zabíjanie civilného obyvateľstva v Gaze je čerešničkou na torte sklamaní a zmätenia. Nejde síce o jedinú genocídu, ku ktorej sa treba vyjadriť a nerobíme to. Táto je však osobitne ošemetná. Prečo? Celá situácia okolo Izraela a nášho vzťahu k nemu nás totiž drží v šachu vlastných presvedčení, ktoré pomohli dostať svet do toho stavu, v ktorom je dnes.
Mýtus unikátneho konfliktu
Existuje pomerne rozšírený mýtus, že izraelský konflikt je jedinečný a nebývalý a nie je možné ho pochopiť. Ešte aj inak veľmi kvalitné zhrnutie histórie Izraela v knihe Petra Koubského obsahuje toto zavádzajúce tvrdenie: „konflikt, ktorý nemá obdobu, ani riešenie“. Nuž ako človek, čo veľkú časť svojho pracovného života strávil v krajinách poznačených strašnými vojnovými konfliktami si s plnou vážnosťou dovoľujem tvrdiť že je to nepravda. Izraelská vojna sa dá pochopiť a nie je taká unikátna a zložitá. Kto sa niekedy zahĺbil do histórie Sýrie, Iránu, Afganistanu, Rwandy, Konga, Západného Balkánu či Arménska, vie, že mám pravdu. Jasné. V prípade vojny Izraela nemáme jasný čiernobiely scenár „kto je dobrý a kto zlý“. Ale voila! , tak to je v drvivej väčšine konfliktov od druhej polovice dvadsiateho storočia. Všade vystupujú koloniálne mocnosti kresliace čiary na mape bez súhlasu miestneho obyvateľstva a prebieha tam neprehľadný boj o suroviny či geopolitické výhody a manipulovanie režimov „tretích krajín“ týmito mocnosťami podľa svojich záujmov. Všade máme proxy (zástupné) vojny medzi veľkými, pri ktorých trpí civilné obyvateľstvo postihnutých krajín, ktoré je navyše huckané proti sebe na základe ideológie „národných štátov“.
A teda nie, nie je to tak, že je to také ťažké pochopiť. Problémom je skôr to, že namiesto bludov o Cyrilovi a Metodovi, neopierajúcich sa nijako v reálnej historiografii, by sme sa vo verejnej diskusii mali viac venovať novodobým históriám krajín, ktoré zaplatili za náš blahobyt. A samozrejme, túto mentálnu gymnastiku očakávam najmä od ľudí, ktorých pracovnou náplňou je premýšľanie o histórii sveta a ktorých morálnou a občianskou povinnosťou je snažiť sa vysvetliť iným skupinám spoločnosti zrozumiteľným spôsobom, ako to bolo a prečo sme dnes tam, kde sme.
A vzhľadom k tomu, že sme si nedávno pripomenuli výročie genocídy v Srebrenici, treba si tiež spomenúť na to, že vojna v Juhoslávii tiež nebola vo svojom čase jasná a zrozumiteľná. To až dnes sme všetci generáli a morálne odsudzujeme holandských vojakov v modrých prilbách, že vtedy nezasiahli.
Mýtus racionálneho pochopenia
Ďalším paralyzujúcim faktorom je klasická modernistická snaha vytlačiť z rozhovoru všetko, čo nesedí do konštruktu (síce pokrivenej, ale legitímnej) racionality. A teda ľudovo povedané: k problému sa môžu vyjadrovať iba odborníci, ľudia, čo sú experti na právo, históriu, medzinárodné vzťahy a podobne. Laici sa tomu nerozumejú, takže ich emócie nemajú miesto v rozumnej diskusii a sú teda hneď diskvalifikované. Tento prístup má dva problémy.
Po prvé, aj keby to tak bolo, že odborníci nezávisle, chladne a racionálne predostrú fakty, súčasné neurovedy už vedia, že bez príbehu a tudíž emócií ľudia žiadne fakty nespracujú. Vždy potrebujeme interpretáciu, zmysel či dôvod prečo nás majú fakty zaujímať. Až táto interpretácia môže vytvoriť vzťah a následné prijatie faktov.
Druhý problém je, že odborníci (zámerne používam mužský rod) si väčšinou nepriznajú, že nie sú ani náhodou nestranní a že v téme majú emócie. Aj v slovenskej diskusii vidíme, že si vyberáme z medzinárodného práva len to, čo sa nám hodí, že niektorých ľudí označujeme za „obete“ iných za „straty na životoch“, že sa prieme o počty zavraždených detí akoby nestačilo akékoľvek malé číslo, aby bol dôvod zabíjanie okamžite ukončiť, apod. A teda nie. K téme sa majú, a dobre že sa vyjadrujú aj ľudia, čo nie sú odborníci. Vnášajú do nej hodnoty, súcit, a niekedy aj správne otázky. Nútia „odborníkov“ nepiplať sa v príčinách, ale pozrieť sa na prítomnosť a priznať si, že zabíjanie detí je zlé a nedá sa ničím ospravedlniť.
A dalo by sa pridať ešte koncovku, že odbornosť má rôzne parametre a emócie k nej patria. Dokazuje to epizóda o Gaze (203.) v skvelom podcaste Ľudskosť.
Zaseknutí vo vlastnej nespracovanej histórii
Istou nevýhodou Slovenska a iných krajín nášho stredoeurópskeho regiónu je, že sme si v skutočnosti neurobili našu vlastnú domácu úlohu a teda máme problém vzťahovať sa k zahraničným konfliktom. A teraz nemyslím len dôkladné zmapovanie Holokaustu a politický konsenzus o tom, čo pre Slovensko znamenal. Myslím ešte krok ďalej a síce zmapovanie hrdinstva tých, ktorí sa vzopreli totalitným režimom a ukázali svoju ľudskosť. Nebyť v závese celonárodnej viny znamená priznať si obludnosti režimu aj jednotlivcov, ale zároveň živiť pamiatku tých, čo robili hrdinské skutky, čo zachraňovali, protestovali, pomáhali tým, ktorých všetci zavrhli. Zmapovať podiel našej krajiny na vojnách za našimi hranicami zároveň s úlohou našich lekárov a humanitárnych pracovníčok, ktoré zmierňovali bolesť a zachraňovali životy. Len vtedy budeme schopní ako slušné spoločenstvo diskutovať o témach, ktoré nám rúcajú staré pravdy.
Na čej strane stojím ja
Nie je cieľom tohto článku vniesť nové aspekty do obsahu diskusie o prebiehajúcej vojne a genocíde. Dovoľujem si takto pomenovať to, čo sa deje v Gaze aj napriek tomu, že relevantný medzinárodný orgán ešte svoj právny verdikt nevyriekol. V skutočnosti je úplne jedno, ako to pomenujeme. Množstvo informácií, ktorými už dnes disponuje medzinárodné spoločenstvo svedčia o tom, že izraelská vláda má zámer cieleného zabíjania civilného obyvateľstva, vytlačenia Palestínčanov nielen z pásma Gazy ale aj z okupovaných území. Ani jeden z miestnych vládnych politikov nepredniesol žiaden reálny plán na ukončenie zabíjania. Z tohto hľadiska jediný možný postoj a požiadavka základného humanizmu je žiadať okamžité ukončenie zabíjania civilistov a povolenie profesionálnej humanitárnej pomoci robenej neozbrojenými a medzinárodne uznávanými organizáciami. A čo ďalej? To je otázka na ľudí v Izraeli. Už dnes je množstvo tých, čo protestujú v uliciach proti vlastnej vláde, ľudí a organizácií, ktoré spájajú Izraelčanov a Palestínčanov v spoločných mierových úsiliach. Tieto snahy netreba podceňovať, určite nie bagatelizovať ani zosmiešňovať, treba ich všemožne podporiť. A nie, nie je to naivita, je to skúsenosť z terénu. Terorizmu sa darí tam, kde sú ľudia chudobní a ponížení. Rešpektovanie dôstojnosti, prístup k vode, pôde a vzdelaniu dokážu veľa zmeniť.
Zároveň sa treba pozrieť na početné protesty po celom svete, ktorých viditeľnou súčasťou sú práve ľudia židovského pôvodu, neraz potomkovia preživších Holokaust. Veriaci židovskí intelektuáli a rabíni, ktorí prirovnávajú situáciu v Gaze k Holokaustu. Áno, oni sú tí, ktorí si to môžu a majú dovoliť. Netanjahu nie je Izrael rovnako ako Fico nie je Slovensko. A kritizovať politiku slovenskej, americkej či izraelskej vlády by malo byť v demokratickej spoločnosti dovolené. Či nie?
Ako teda diskutovať o Izraeli na Slovensku?
Férová diskusia by mala byť otvorená kritike kolonializmu a imperializmu všetkých krajín, ktoré sa ich dopustili či už priamo (USA, Rusko, Veľká Británia a ďalšie) alebo nepriamo (Československo ako spojenec a dodávateľ zbraní pre Izrael či OOP v rôznych obdobiach). Treba začať priznaním, že ak naozaj veríme na ľudské práva, treba ich aplikovať naozaj na všetky ľudské bytosti, nielen na tie bielej pleti a európskeho pôvodu. Asi aj pokračovať pochopením, že vzťah k prírode a prírodným zdrojom determinujú politiku viac, ako si to dokážeme pripustiť. Priznať, že súčasné rozdelenie moci nad týmito zdrojmi nie je spravodlivé ani na Slovensku, ani v Izraeli a už vôbec nie v globálnom meradle a že pokým to tak bude, nepohneme sa vpred. Zelenina vypestovaná na púšti v Izraeli v našich supermarketoch pri vedomí, že mnoho ľudí v Jordánsku a v Palestíne umiera od smädu je len drobnou ilustráciou. Ak pôjdeme v tejto diskusii a úprimnosti ďalej, prídeme k otázkam o podobe medzinárodnej spravodlivosti a toho, čo dnes nazývame demokraciou. Ale to už je na iný článok.
