Po ceste domov - pešo, aby som to konštatovanie spracovala - som rozmýšľala nad tým, prečo sa mám cítiť trápne len preto, že mi biologické hodinky tikajú stále hlasnejšie a že som vo veku, kedy už moji spolužiaci čakajú druhé dieťa. Všade to v poslednom čase vidím - akonáhle priznám že som sama, ľudia sa zatvária akoby som trpela nejakou infekčnou chorobou, alebo bola zvonárom z Notre Damu.
Je nás už naozaj tak málo? Naozaj je divné, že v 29-tke nekočíkujem ale hľadám? Naozaj si ľudia myslia, že je čudné ak ešte nemám za sebou celý ten cirkus s bielymi šatami a prísľubmi na večné veky amen? Prečo musím stále niekomu vysvetľovať prečo to tak je?
Aby sme si rozumeli...aj ja chcem muža, dieťa, rodinné nedeľné obedy a level v dobrom i v zlom. Chcem sa ráno zobudiť vedľa niekoho, kto je naladený na rovnakú vlnovú dľžku a pozerá sa rovnakým smerom. Chcem, aby ma držal za ruku keď ma bolí zub a smial sa keď sa mi nepodarí koláč. No tak to asi zatiaľ nebolo ono. Tiež mám dni, kedy mi je smutno z toho, že to tak ešte nie je. Boli časy kedy som to prežívala zle, teraz sa mi dýcha ľahšie. Už si dokonca viem predstaviť, že nebudem vydatá a to bolo do istého času pre mňa nemysliteľné. Baví ma byť single, aj keď nechcem aby to tak bolo navždy. Ale ak to tak ostane, prežijem to, chápete?
Nechajte mi priestor. A všetkým nám, ktorí podľa vás patríme do inak nastavenej kategórie a nepochopiteľného ľudského druhu.
Takže ak tu hovoríme o nejakých manuáloch, tu je to, čo poprosím začleniť ako kľúčový výstup do celého dokumentu. Ty, ktorý prídeš a budeš mojou druhou polovičkou : Pozorne čítaj. Ono to úplne stačí.
