Cesta do Compostely XI. - O Cebreiro de mi corazon

Som nesmierny priaznivec striedania ročných období. Zmenu totiž potrebuje každý a takto máme jej pravidelný prísun aspoň trochu zabezpečený aj bez toho, že by sme čo len prstom pohli. No niekedy sa stáva, že tá zmena príde trochu rýchlejšie, ako by sme čakali. Napríklad v tomto prípade: šľapeme si to hore na O Cebreiro, jedno z najvyššie položených miest púte do Compostely a je teplo. Už tri dni skapíňame od tepla a tu zrazu: bumbác! HMLA! Alebo niečo podobné. Každopádne zastaneme pri hraničnom kameni Galície, čo je najseverozápadnejšia provincia Španielska. Odfotíme sa. Vyzerá to asi takto:

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)
Obrázok blogu

Nemožno povedať, že by nás vetrík nevaroval a že by sa nám nad hlavou neschovávalo slnko, ale že budeme kráčať v oblakoch, to je zas trochu nečakané. Všade okolo nás poletujú drobulililinké kvapôčky vody, ovzdušie je nimi nasiaknuté ako špongia. Nedá sa nebyť mokrý.

Náš cieľ je však už pomerne blízko. Nakoniec ten kopec vlastne vôbec nie je až taký náročný. Pri vstupe do prvej Galicijskej osady nás víta akýsi trubač, dá nám každému papierik s modlitbou na zamyslenie a urobí nám takého rýchlo sprievodcu. Ukáže, kde je kostol, kde sú obchody a povie, že tieto kamenné domce s kruhovým pôdorysom postavili Kelti, ešte pred Kristom. Zahalení nepreniknuteľnou hmlou máme naozaj pocit, že sme niekde v Írsku, niekedy v temnom stredoveku. A možno ešte tisíc rokov predtým. A tak, aby sme sa trochu usušili a zorientovali, obzrieme si rovno kostol.

Nie je to však hocijaký kostol. O Cebreiro je jedna veľká mágia. Vrátane trubača, ktorým začína, aj končí, vrátane Keltov, vrátane kostola, vrátane legendy. Legenda hovorí o tom, ako sa istý kňaz v duchu vysmieval pastierovi, ktorý sa trepal z doliny až sem na O Cebreiro kvôli nejakej omši a kvôli nejakej oblátke, akú by si kľudne mohol zjesť aj tam dolu, a vtom sa tá oblátka premenila na mäso, skutočne sa z nej stalo "Telo Kristovo". Majú ju tam aj vystavenú v takom zlatom relikviári, no veľa z nej neuvidíte, keďže je to dosť ďaleko a v príjemnom, no nedostačujúcom osvetlení. Ja som tam zazrel čosi modravo-zelené. Či to je chemická modifikácia oblátky alebo mäsa, to by som vám stopercentne nepotvrdil. Koniec koncov, bolo by to dosť hlúpe myslieť si, že to mäso ostane mäsom naveky, veď mäso sa, ako vieme, kazí, no v tom relikviári niečo je a ja po zážitku z O Cebreira verím všetkému. Aj keď nie všetkým. Kostol je to inak starý a teda aj krásny, podľa mňa sú všetky staré kostoly krásne a tento extra. Má takú príjemnú teplú atmosféru.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu



Po kratučkom oddychu opäť blúdime v hmle, medzi kamennými domami, všetko je keltské, najmä motívy na tričkách a suveníroch. Ale predávajú tu aj pop-kultúrne odznaky, jeden poteší moje srdce obzvlášť, je na ňom nápis The Strokes. Keby tí chlapci z New Yorku vedeli, možno sa vykašlú na drogy a možno aj na hudbu. Každopádne nič nám to nie je platné, my hľadáme albergue a v takej hmle to nie je sranda. Je poludnie a vonku je asi pätnásť stupňov (možno aj menej), čo je zhruba o tridsať menej ako včera o tomto čase. Nakoniec vytúžené prístrešie nájdeme, je ešte zatvorené a stojí tu už riadna šóra. Ale miest by malo byť dosť. Ako tak stojíme v rade, pozrieme dnu okienkom a srdce nám zaplesá pri pohľade na obrovskú novozariadenú kuchyňu. Keby nebola taká zima, možno by sa mi aj slinky zbiehali.

Keď nás konečne ubytujú (Poľkám pred nami sa to nepodarí, lebo neprešli dosť kilometrov, či čo, alebo začali púť len niekde neďaleko, každopádne dávajte si pozor...) bežíme si dopriať horúcu sprchu, trochu sa zohrejeme a hor sa variť! Kuchyňa je fakt obrovská. Variť môžete až na dvoch sporákoch, do jedálne sa tiež zmestí celá armáda, nie je to ako v Mesete - boj o platničku. Čo nás však prekvapí: v množstve zásuviek a úložných priestorov nájdeme jeden jediný pohárik. Nič viac. Žiadne hrnce, žiadne taniere, žiadna panvica, jedným slovom - pohárik. Našťastie máme náš ešus, pomocou, ktorého to ako-tak zvládneme. Sotva dovaríme, začnú sa do kuchyne schádzať aj ostatní pútnici. Drvivá väčšina z nich ešus nemá a tak majú smolu. My ten náš radi požičiame, ale pre armádu to nestačí. Keď opustíme kuchyňu na dverách už visí zlovestný nápis: COMPLETO. A mnohí ešte len teraz prichádzajú. Nuž, v lete je pútnická sezóna a miest je málo.

SkryťVypnúť reklamu
Obrázok blogu



Večer je v kostole omša, a z kukly trubača sa tu vykľuje sympatický kňaz, ktorý rozpráva úplne inou angličtinou ako ja, no nakoniec sa predsa len dohodneme na tom, že na konci omše prečítam prosbu pútnikov. V kostole nás nebolo veľa, no každý mal nejakú funkciu. Nakoniec som dokonca v mene pútnikov aj prebral mušľu ako symbol púte. Slovám som nerozumel, no opäť raz sa stalo to, čo vždy predtým – magický rituál nás všetkých, čo sme sa ho zúčastnili akosi spojil, boli sme súčasťou čohosi, čo nás presahovalo.

Keď sme sa na druhý deň zobudili a v až tradičnej hmle schádzali dolu z O Cebreira, vyspevujúc si pieseň: "O Cebreiro, O Cebreiro, O Cebreiro de mi corazon, es camino de Santiago culmen, palloza, descanso emocion."

Vtom sa pred nami z hmly začala vynárať akási postava, približovala sa k nám, a hoci sme videli len jej obrysy, bolo totiž ešte skoro ráno, spoznali sme ju podľa nezameniteľného zvuku trúbenia rohu. Napriek tomu pre nás mala jedno drobné prekvapenie: kytičku materinej dúšky. Ideálnejší doping do večne usmokleného galicijského počasia sa ani nedá predstaviť...

Viva O Cebreirom, viva siempre viva! Viva O Cebreiro, siempre vivirá!

Filip Németh

Filip Németh

Bloger 
  • Počet článkov:  60
  •  | 
  • Páči sa:  0x

decko, ktorému sa akosi nechce dospievať Zoznam autorových rubrík:  pevnina detstvahudbakultúrasúkromnénezaradenévráblecamino de santiagonebásne (piesňové texty)

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

273 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

49 článkov
SkryťZatvoriť reklamu