Koľaje

trať krajinou
pokojnou ani nov
nemá potuchy
čo sú to za muky
aké osamelé
sú tyče z ocele
hoci napohľad
cítia len večný chlad

navonok vám
ukazujú
len svoju tvár železnú
vo vnútri však
rozmýšľajú
či si život nevezmú

pár koľají
v železe utají
svoj cieľ večitý
sú ako ja či ty
keď nás nepustí
trať ktorá vyústi
až tam kde preľne sa
horizont v nebesá

tlčieme v diaľ
vedľa seba
ako ten pár koľají
stojíme tu
nerozhodní
no vlak len tak nespomalí

nechcem byť
odsúdený
na cesty večné
a stanice nekonečné

trať pobeží
horou i pobrežím
napriek nečasom
odchádza preč a s ňou
aj my sme vedení
v bežiacom väzení
už nás nespasí
život v peknom počasí

tlčieme v diaľ
vedľa seba
nás dvoch však nič nespojí
ani s tebou
ani bez teba
svoji a predsa nesvoji

nechcem byť
odsudený
na cesty večné
a stanice nekonečné

preto sa pokúšam
vytrhnúť zo zeme
ohnúť svoj železný trup
vzoprieť sa zákonom
a tento násyp medzi nami
preklenúť
dajako preklenúť
a s tebou začať novú púť
a s tebou začať novú púť
a s tebou začať púť
a s tebou tú blizučkú diaľku preklenúť