Salezián. Od 18. júna 2006 kňaz. Nachádzaný Niekym, kto aj k nemu si stále a verne hľadá cestu... S úctou. Zoznam autorových rubrík: Z môjho vnútra, rozličné hlasy, Súkromné, Nezaradené
Rok za nami, rok pred nami. Aký bol ten minulý? Aký bude ten ďalší. Želáme si, aby bol šťastný. Naozaj zo srdca a predsa nie vždy to šťastie prichádza. Chcem aj ja všetkým nám zaželať šťastný nový rok. Naplnený láskou, pokojom, zdravím a aj nejakou tou korunkou. Kiež nad nami bdie stála starostlivá Láska. Večná. Pekný Silvester!
Na internáte, kde pracujem a žijem sme sa spolu s mladými, ktorí sú nám zverení rozhodli prežiť, alebo aspoň skúsiť prežiť advent trošku inak...
Je medzi tým rozdiel? Ak by vás to zaujímalo, ponúkam pár riadkov na túto tému. Je to citlivá téma, preto prosím o rešpekt v diskusii.
Pôvodne pieseň o hľadaní prameňa a o jeho znovunájdení. Každý z nás ho hľadá. Pýta sa po tom, kde je zdroj šťastia. Nie pominuteľnosť citu, ale naplnenie srdca. Každý z nás... Inde, iným spôsobom, s inými ľuďmi... Aspoň tak sa mi zdá... Ak sa mýlim, prosím o prepáčenie.
V posledných dňoch ma viacerí prosili o modlitbu. Citlivá téma, však? Nezostať ľahostajní je ťažké... Všednosť v sivom šate chytá naše srdcia do svojich sietí. Predsa však jedna modlitba s prosbou za núdznych a s vďakou za nevšednosť dneška.
Posielam pozdrav z Ukrajiny z Tarasivky. Je mi dnes zle z jedla alebo vody, ktora je tu na nic. Prosim o modlitbu... (ondro)
Kto z nás nechce byť šťastný? Kto chce byť smutný, sklamaný, nešťastný? Nemáme túžbu po šťastí zapísanú hlboko v našom srdci?
Včera sme s chalanmi hrali divadlo, ktoré sme cvičili asi dva týždne. Bolo to skutočne skvelé. Chvíle plné radosti.
...ako bolesť, choroba, posmech, lebo je plná dôvery, porozumenia, prijatia. Láska dvoch mladých, ktorí vedia, čo je utrpenie.
Ázia - neznáma? Pre mnohých z nás asi áno, nie pre človeka, ktorého som stretol včera.
Si vpísaný do stien nášho života. Taký zvláštny. Cudzí a predsa blízky. Priateľ a často krát krutý. Milujúci a predsa spravodlivý.
Stretli sme sa pred pár dňami. Skončili gymnázium v Šaštíne a tak sme debatovali dva dni. Ako kamaráti. Čas sa nám zdal prikrátky. Partia žila. Niečo v nás zostalo. Horelo. To krásne v bežných múroch obyčajných dní zapálené nevšedným.
Stretnutie sa s tými, ktorých jeho národ vyvražďoval v mene ideológie.Stretnutie sa s mladými a slová nádeje.Objatie, podanie rúk, bozk... Gestá toho, ktorý prosí o odpustenie za viny svojho národa.
Bol som rád, že sme mohli druhých urobiť šťastnými... Aj toto dokáže povedať chlapec, ktorý má len o trochu viac rokov ako desať. Aj toto dokáže povedať chlapec pred ďalšími deťmi... a nielen...
Dnes nemusí byť vždy materstvo niečim priťahujúcim. Hovorím to z pohľadu muža, ktorý si uvedomuje ako silne do jeho života vstúpili niektoré ženy. S úctou a bázňou voči tajomstvu materstva.Len dva pohľady, snímky na materstvo...
Toľkí mladí, starší. Pekní a milí a predsa smutní. Čosi im chýba. Čosi, čo dáva životu cveng a lesk, ale hlavne teplo v mrazivých dňoch...
Robíme obnovy pre decká pred Vianocami. Stretám sa z mnohými podnetmi a postrehmi z ich strany, ktoré nás starších vedia prekvapiť...
Oslovil ma tento úryvok z knihy, ktorú som si čítal ako som tak cestoval domov a popritom tak jedným uchom počúval, útržky z debaty istej skupinky dievčat a premýšľal nad ich životmi.
