Salezián. Od 18. júna 2006 kňaz. Nachádzaný Niekym, kto aj k nemu si stále a verne hľadá cestu... S úctou. Zoznam autorových rubrík: Z môjho vnútra, rozličné hlasy, Súkromné, Nezaradené
Je to ešte dnes reálne? Nie je pomýleným ideálom hlásať vernosť, lásku, úctu, čistotu, nehu, odvahu... Nestratilo sa to všetko niekam do neznáma? Pevne verím, že nie a som presvedčený, že plnosť šťastia v živote je možná i reálna. Jedna skúsenosť z posledného týždňa...
Chcem sa s vami podeliť s jednou úžasnou akciou, ktorú sme spolu zažili v našom Pastoračnom centre, v Partizánskom na Šípku spolu s viac ako 200 účastníkmi... deťmi, mladými, rodičmi ich ratoliestkami a hlavne s animátormi a animátorkami – vačšinou pubertiakmi. Tento článok je hlavne o nich a pre nich. Za nás všetkým jedno úprimné „Ďakujem“.
Dakedy mi príde na um táto otázka, a tak chcem skúsiť vtiahnuť aj vás do tejto diskusie. O mladých. O ich snoch a túžbach. Pádoch i sklamaniach. Ale predovšetkým o nádeji, ktorej sú nositeľmi.
Včera som stopoval z Námestova ku nám domov. Bola to veľmi zaujímavá cesta. Nielen domov, na miesto, kde som poslaný slúžiť a žiť, ale predovšetkým cesta do života jedného muža, manžela a otca. Niekoľko slov o tom všetkom.
Začalo to jedným nápadom. Ako im pomôcť? Ako im urobiť radosť... a prišla si na to. Aj o jednom dievčati z nášho sídliska je tento článok. O tej, ktorá sa rozhodla iným urobiť radosť. O jednej Katke.
Je to vôbec možné? Nie je to len naivný, trápny, hlúpy sen? Je to aspoň kúsok podobné pravde? A predsa po tomto týždni je možné opäť silnejšie a viac veriť v nebo, ktoré nám Boh dáva ako dar pre naše šťastie.
Každý z nás vie, aký je dôležitý dar priateľstva. Je to nesmierne dobro mať niekoho, komu na nás záleží, pre koho máme cenu a koho i my vieme oceniť. O tom bol pre mňa i celý včerajší deň.
Viac ako 50 mladých ľudí. Spoločne na jednom mieste, bez toho, aby tam boli cigarety, alkohol, drogy, násilie, perverznosti, klamstvo... Je to možné? Netúžime po tom? Po niečom, čo je skutočným životom? Tento víkend sme to spolu zažili.
Hoci je to len maličkosť, nesmierne ma potešila. Hoci nikdy asi nevyletí, dobrota srdca, ktoré ho darovalo, má určite krídla. Hoci je tu aj trápenie i bolesť, on je poslom nádeje a radosti. Ružový anjelik.Ale skúsim vám porozprávať o tom čosi viac.
Toto tvrdenie nie je zavádzajúcim faktom, ale skúsenosťou všetkých tých, ktorí mali možnosť vidieť divadelné predstavenie Legenda o dobre mládežníckeho súboru z Pastoračného centra na Šípku z Partizánskeho.
Sny, ktoré sa stávajú skutočnými, sú tie najkrajšie. Realita, ktorá sa premieňa na tú opravdivú, presýtenú Božou láskou k človeku...
Dnes ráno som trochu rozjímal nad Žalmom 18, a tak by som sa s vami chcel podeliť s jeho obsahom... „Milujem ťa, Pane, moja sila...“ (v. 2)
Pred niekoľkými dňami som mal jednu veľmi peknú skúsenosť, ktorá sa takmer vymyká z reality dneška a dáva priestor k tomu, aby sme sa zamysleli nad tým, po čom skutočne túžime.
Pred krátkym časom nám jeden priateľ rozprával mimoriadne silnú udalosť, ktorá pre niektorých končila smutne, pre iných bola preniknutá nádejou... Skúsim ju aspoň čiastočne pretlmočiť ďalej.
Aj taký by sme mohli dať názov nášmu prvému divadelnému turné, ktoré sme realizovali počas posledného víkendu, ktorý bol mimoriadne obohacujúcou skúsenosťou...
To je jedna z posledných viet nášho divadelného predstavenia – Legenda o dobre, ktoré sme realizovali dňa 30. januára na počesť a spomienku Jána Bosca, zakladateľa saleziánov a otca a učiteľa mládeže.
Čakáme, tešíme sa na ten okamih, moment, taký silný, vzácny, krásny a každoročný...
Čas adventný, čas vianočný je časom iným ako každý iný. Snehové vločky našich očakávaní dúfajú v svoje naplnenie počas týchto dní preniknutých toľkou energiou Lásky...
Aj tieto dni sa tešíme na Vianoce. Túžba srdca po čase, ktorý vnímame stále ako v niečom iný, prelomový, napĺňajúci očakávania a túžby.
