Salezián. Od 18. júna 2006 kňaz. Nachádzaný Niekym, kto aj k nemu si stále a verne hľadá cestu... S úctou. Zoznam autorových rubrík: Z môjho vnútra, rozličné hlasy, Súkromné, Nezaradené
„Vieš ako sa volalo Andrejove dieťa?“, spýtal sa ma počas sv. omše malý Freďo, ako ho všetci u nás voláme... Andrej je samozrejme jeho kamarát... „Ako?“, spýtal som sa, „No predsa Cecilka.“ Musel som sa zasmiať... To jeho "dieťa" bol totiž nafúknutý balón, ktorý nosil pod mikinou...
Je v nich veľa rôznych hlasov. Často krát im vôbec nerozumejú. Radi by sa im vyhli, utiekli... A predsa toľkí z nich si miesto úteku do samoty, strachu, sebaľútosti volia cestu pravdy a lásky v službe druhým.
„Zoberiem Ťa do vozíka?“ Spýtal sa ma na výpadovke v Piešťanoch chlapík, ktorý si viezol z Tesca nákup. Cítil som z neho alkohol, cigarety, ale aj oveľa viac. Dobrotu jeho srdca. Taká bola celá moja púť na miesto, ktorého som sa bál...
Sú mladí. Píšem o nich. O našej budúcnosti. Sú krehkí a silní zároveň. Veria v niečo, čo ich presahuje. Sú milovaní a milujú... Žijú... Sila nespočíva v neomylnosti, ale v túžbe rásť. Bojovať a snívať...
„Duchovný život je oveľa bohatší.“ Hovoril mi mladý podnikateľ, ktorý ma zobral do svojej audiny, keď som stál zmrznutý pri ceste na jednu horu. Netušil som, že tých vrcholov zdolám viac...
Preplnená sála... burácajúci potlesk... tridsať mladých ľudí zapojených do tohto diela... veľké pozitívne ohlasy, skvelé herecké výkony, úžasné kostýmy, výstižná hudba ... Aj takto by sa mohlo hovoriť o divadle, ktoré sme hrali tento rok v našom meste... Ale pridám, ešte pár svojich postrehov.
Túto otázku mi položil starší pán, ktorý ma bral z Rajeckej Lesnej do Nitrianskeho Pravna, keď som sa včera vracal domov z púte k Mamine. Dovoľte mi, práve dnes, keď uložíme telo jedného nášho drahého mladého do zeme, pozastaviť sa nad jeho otázkou a pozrieť sa aj kúsok ďalej...
Keď mi to prvý krát „dali“ po celonočnej akcii vedel som, že spravili niečo výnimočné. Už to, že títo pätnásť – šestnásťroční chalani majú odvahu a chuť žiť. Žiť...
Zažil som to včera, keď som stopom putoval ku svojím rodičom. Každé jedno stretnutie mi dalo pocítiť veľkosť toho, čo značí „byť milovaný“, ale i „môcť milovať“.
Bolo nás tam veľa. Hlavne ich, mladých. Boli radostní, šťastní. Čisté úsmevy plné dobra a nádeje. Verili v to, že toto je pravda. Boli skvelí...
Toľko sa o nej hovorí. I v týchto krásnych dňoch, ktoré sme prežili (mnohí) v kruhu svojich blízkych, v radosti, v spoločenstve. Iba láska tomu dáva zmysel. Zažil som to aj včera. O tom je týchto pár slov...
Čakame Vianoce. Sú časom radosti a nádeje. Časom, keď na tento svet prichádza Láska. Medzi nás. Do naších životov. Jej meno je Ježiš Kristus. Pár slov o radosti, nádeji a láske... Podelenie sa.
Azda vyzerajú príliš mladí. Azda sa tvária nezodpovedne, bláznivo... Azda majú akoby všetko „na háku“, „v paži“... alebo ešte horšie, a predsa je v nich oveľa viac. A predsa je v nich túžba meniť štruktúry strachu a smrti na cesty nádeje a radosti. Som o tom presvedčený.
Keďže je dnes medzinárodný deň dobrovoľníctva a mal som počas tohto víkendu opäť možnosť zažiť nesmierne množstvo dobra od našich mladých, chcem sa s vami o tom podeliť.
„R..., ďakujem ti za včerajšok že sme mohli vystupovať a za tú všetku radosť ... neviem ako to mám povedať ale veľmi pekne ti ďakujem!“ Chcem sa s vami podeliť o radosť. O svoju radosť, o ich radosť. O radosť.
Koho my kresťania nasledujeme? Za kým kráčame? Prečo sa rozhodujeme milovať, hoci sme nenávidení? Prečo chceme odpúšťať, hoci často krát aj my zrádzame a nie sme schopní milovať?
„Už nechceme byť smutní.“ ... „Chceme ísť proti prúdu.“... Prečo? Nestačí im povrchnosť, plytkosť, ľahkovážnosť, faloš? Je to málo? Chcú viac a túžia po tom celým svojím srdcom plným života. Opäť pár slov o nich, o mladých, ktorí majú sny.
Odhodlanie. Sen. Výzva. Cesta. Znamenie nádeje... Mladí ľudia dnes. Aj toto sú charakteristiky, ktoré by si zaslúžili byť pri nich spomenuté.
Často krát sme zahasili knôt nádeje vo svojom srdci. Pre seba i pre druhých. Zlomili palicu... Ale je toto cesta? Ak máme nádej v Boha, môžeme si zúfať? Nie je to omyl, zblúdenie?
Niekedy vidíme Cirkev ako niečo strnulé, staré... Tento víkend som opäť zažil Cirkev ako živé spoločenstvo, plné radosti a služby. U nás na Šípku i v Šaštíne, kde mladí spolu s učiteľmi pripravili nádherný program. Je v nich toľko energie! Cirkev je vďaka mladým plná života, nádeje i radosti. Niekoľko slov o nej.
