Rozhodla som sa pomáhať iným. Ľuďom sozdravotnými problémami, ktorých najväčším problémom sú oni sami a veľmičasto sa v súvislosti s nimi spomína suicídum. Pochopila som, že nechsa rozkrájam, ako súkromná osoba nemám šancu a preto som sa rozhodlazaložiť občianske združenie, teda stali sme sa právnickou osobou. Mali smemožnosť vstupovať do ich života už akosi oprávnene, pomáhať im tam, kde topotrebovali, ale hlavne sme im dali nádej, že každodenným stretávaním sa tých,ktorí s daným problémom bojujú roky, sa dá celkom slušne žiť. Samozrejme,mnohí ako plní invalidi a to napriek ich nízkemu veku.
Zžila som sa s nimi, stali sasúčasťou môjho života, života mojej rodiny a príbuzných a prácav tomto Združení mi roky suplovala normálne zamestnanie. Moja radosť saznásobila, keď som našla rovnako mladú ženu, ochotnú pracovať v Združeníako ja – čo znamená od nevidíš do nevidíš a hlavne zdarma. Tento stav trvácelých 8 rokov. Osem rokov je pomerne dlhá doba, keď človek nemá vlastnýpríjem, aby to začala cítiť jeho rodina. Počas tohto obdobia som sa rozhodla ajpre štúdium, akúsi nadstavbu sociálnej práce, bola som spokojná, naplnenáa i keď neraz sa ľudia na okolo dívali na mňa akosi divne, cítila somsa šťastná.
Až... až mi bolo doma častejšiezdôrazňované, že čas venovaný iným, by som mala radšej venovať rodine, či sebesamej. A vraj, keď sa nám na Združení tak darí, čo tak orientovať sa kdesiinde, kde by som svoje vedomosti dokázala predať. To znamená, zamestnať sa.
Dlho som obhajovala svoj postv danej organizácií, že nie je to o peniazoch, ale predovšetkýmo pomoci iným, odkázaným, až som sa dozvedela krutú pravdu: nie sommilionárka, aby som sa mohla venovať charite. Vraj, vo svete to robia ibasolventní ľudia.
Chcela som dokázať práve tým druhým, že totak nie je, a že aj práca pre takto odkázaných ľudí môže byť docenenáa honorovaná. Skúseností s vypracovávaním projektov na rôznej úrovnima poháňali v danej problematike hľadať východisko nielen pre mňa osobne,ale aj pre tú moju ďaľšiu kolegyňu a ďaľšiu ... Žiaľ! Iba som zvýšila náklady danejorganizácie, lebo vypracovať a odoslať projekt na kompetentné miesta stojípribližne toľko, ako spotreba kávy v našom Združení pre našich členov natýždeň. A že nebolo tých projektov málo, tak som tú som sa rozhodla túkávu kupovať pre nich za svoje.
Zbytočne. Nech robím čokoľvek, pravdouzostáva poznanie, že charita na Slovensku je vlastne charitou sama sebe. Mojeprojekty neboli úspešné. Nie pre formálne nedostatky, ani pre kvalituspracovania, ale preto, že financovať mzdové náklady alebo náklady spojenés prenájmom miestnosti nie je možné u nás takmer zo žiadnychprojektov. Aspoň nie u tých inštitúcii, pod ktoré spadáme. Ale pýtam sa...koho... neviem!!! – pýtam sa tých „hore“. Ako je potom možné predkladať projekty,ktoré majú šancu prejsť, ak ich nemá kto vypracovať, za čo odoslať a tí,ktorým by mali byť určené sa nemajú ani kde stretávať?
V našom regióne sme sa stalijednotkou. Vraj sme nenahraditeľní, jedineční a robíme to, čo chýbav našom zdravotníctve. Pomáhame ľuďom vrátiť sa späť do života a aksa nám to celkom aj nepodarí, u nás na Združení majú druhú šancu naplnohodnotný život. U nás ich nikto neodmieta, dokážeme plniť ichpredstavy o tom, ako sa má pristupovať k ľuďom, ktorí každý odmieta.Dokonca v nejednom prípade i sami seba.
Sme úžasní, dobrí, jedineční. Až... až kýmsme sa neodvážili riešiť otázku zotrvania našich tzv. „manažérov“ v našichradoch. A už je reč o peniazoch. Vraj sme dobrovoľnou organizáciou,kde by sa malo pracovať zdarma. Súhlasím! Ale nie dvaja – traja ľudia celéroky, ako to bývalo zvykom kedysi – 20 rokov v tej istej firme.
A ak nezoženiem pre týchľudí aspoň tri-štyri tisícky, ktorými by sa ako-tak zlepšila ich finančnásituácia, naše Združenie jednoducho končí. Suma 12 tisíc korún je mesačne prenás nepredstaviteľným výdavkom, ktoré si jednoducho ešte celé roky nebudememôcť dovoliť. Je to za rok približne 150 tisíc korún a cca 10 000úhrada nákladov energií spojených s prenájmom priestorov. A kde jeešte ostatné – samotná činnosť Združenia, aktivity, administratívy,občerstvenie, cestovné, vzdelávanie, literatúra, atď?
Kompetentní, na ktorých sa obraciames daným problémom tvrdia, že keď nevieme tie peniaze nájsť u sponzorovalebo ich jednoducho zohnať, nie sme dobrými manažérmi a mali by smeodísť. Existuje vraj celý rad možností, iba je potrebné skúšať. Ale kde mámskúšať, keď ku koncu roku máme na účte nulu a dokonca nemáme ani na tenpoplatok, aby sme si mohli zaplatiť povolenie na 2%-á? Lenže možno nás odrádzaaj skúsenosť nám podobných, že prostredníctvom tých dvoch percent sa imnevrátili ani náklady spojené s ich vybavovaním.
Je mi ľúto, že sme neschopní.Neschopní pracovať bez odmeny, neschopní zohnať potrebné financie. Ale ako sapotom venovať pravému poslaniu existencie Združenia, keď hlavnou našoumanažérskou aktivitou bude zháňanie sponzorov a financií?
Bohužiaľ, ak nekončí naše Združenie, takurčite v ňom končím ja. A ak v ňom skončím ja, ako potom bude existovaťbez výkonnej administratívnej pracovníčky, účtovníčky, ekonómky a hľadačapeňazí v jednej osobe? Nehovoriac o tom, že zastávam post nikýmnemenovanej, ale úspešne fugujúcej terapeutky, poradkyne pre sociálne právoa nielen pre sociálne, poradkyne pre medziľudské vzťahya vzdelávanie.
Bojujem s touto dilemou už odzačiatku roku. Je mi to ľúto, ale napriek horeuvedenému, som jednoduchoneschopná. Neschopná presvedčiť iných, aby pomohli. Neschopná presvedčiťvlastnú rodinu, že sa možno nejaký čas obídeme aj bez môjho príjmu. Neschopná,aby som presvedčila seba samú, že o nič nejde a ak sa aj činnosťv Združení zmení, mojím problémom to už nebude. Jednoducho neschopná!!!
Tento môj príspevok píšem akoospravedlnenie sebe samej. Nie som neschopná, iba som nepochopená,jednoducho n e p o ch o p e ne c !!!
