Vraj som filantrop, sociálne orientovaná a nadovšetko si cením možnosť slobodne sa rozhodnúť ... Zoznam autorových rubrík: ... čo sa ma bytostne dotýka, Kniha a ja, Nezaradené, 2- (dva mínus), Rozhodnuté, ŠŤASTIE SI TY, Pacientska advokácia/dôverníct, Obyčajné, ale s pomlčkou, môžem? Môžem, som naša Vikinka, Všetkým, Súkromné
K žiadosti o priznanie invalidity a posúdenia zdravotného stavu z pohľadu schopnosti pracovať nie je potrebné či nevyhnutné vlastniť preukaz osoby ZŤP. Ale pre prácu v chránených dielňach, či pracovať v rámci chráneného pracovného miesta len preukaz ZŤP nestačí. Priložená fotografia nemenovanej firmy síce akoby nevedela o tejto skutočnosti, ale odpusťme jej to. Ide o firmu so sídlom v Česku.
Preukaz osoby ZŤP, ZŤP/S či invalidný dôchodok môžeme ľudovo nazvať „ produkty" nášho sociálneho systému. Oba tieto „produkty" sa viažu na človeka, ale každý z nich plní inú funkciu, podľa iného zákona. V čom spočíva ich rozdielnosť a vôbec poznať ich účel je dnes pre mnohých ešte stále čosi nepochopiteľné. Býva takmer pravidlom, že ľudia, ktorí majú zdravotné problémy, si myslia, že je medzi nimi istá náväznosť, resp. jedno podmieňuje druhé. Kiežby tieto pochybnosti boli iba v rovine znalostí, či pochybností fyzických osôb. No častokrát sa v tejto hierarchii nevedia zorientovať ani samotné firmy. Ktorý z týchto „dvoch produktov" nášho sociálneho systému je pre človeka dôležitejší? Tak by otázka nemala byť nikdy postavená, lebo odpoveď na ňu neexistuje.
Už som hovorila o tom, že ľudia ZP, poberatelia ID (a ja myslím skupinu ľudí so psychickým ochorením) nemajú zo zákona povinnosť pracovať. Sú finančne zabezpečení a to tak, že im sociálna poisťovňa mesiac čo mesiac posiela na účet istú fixnú sumu na prežitie. Áno, na prežitie. Lenže, málokomu to dochádza, že z ID je možné akurát tak prežiť, nie žiť život dôstojný človeka
Každý dospelý zdravý človek vie, že práca je predovšetkým povinnosťou a to jednou z najdôležitejšou takmer na celý život. Keďže séria mojich príspevkov je venovaná ľuďom ZP, táto úvaha sa bude uberať trochu iným smerom. Takže: je práca právom alebo povinnosťou?
V tomto príspevku je rovnako dôležité to ochorenie, ako aj jeho bližšia špecifikácia - psychické. Zákon o zamestnanosti, resp. naše zákony nerozlišujú jednotlivé ochorenia ani z pohľadu zamestnania či zdravotného postihnutia. Všetci ľudia, ktorí poberajú ID (lebo je to cieľová skupina môjho záujmu), zákon pozná ako osoby so ZP a je úplne jedno, do ktorej skupiny človek patrí.
Napriek tomu je potrebné mať na pamäti, že pri akomkoľvek ochorení, je takmer vždy šanca zmeniť svoj zdravotný stav k lepšiemu, ev. zastabilizovať ho. V reálnom živote je to asi o tom, že človek sa raz cíti lepšie, raz o čosi horšie a táto situácia môže pretrvávať aj niekoľko rokov. Majme na pamäti, že hovoríme o psychicky chorých ľuďoch s rôznymi diagnózami.
Postmoderná kultúra. Zvykne sa týmto termínom nazývať niečo, čo nie každý je schopný vo svojom vedomí spracovať a stotožniť sa tým. Postmoderna alebo postmodernizmus je európsky myšlienkový smer konca 20. storočia, zároveň označuje stav svetovej kultúry druhej polovice 20. storočia odmietajúcej doterajšie filozofické princípy.
Nevadí. Nestihla som zavolať na zverejnené číslo, aby som vyjadrila svoj názor na obsah nedeľnej Nočnej pyramídy s Igorom Harajom a doktorandkou Zuzanou Sedláčkovou. Trochu som aj rada, lebo ich odpovede by určite neboli celkom vyčerpávajúce. A propó... načo pozývať do diskusie človeka, keď mu potom moderátori nedajú nielen priestor na vyjadrenie sa a položenie otázky, ale stáva sa aj to, že mu ani na otázku nezodpovedajú?
Právo na spravodlivý súdny proces nezávislým súdom v akejkoľvek právnej veci má podľa Ústavy SR každý z nás. Bez ohľadu na obsah podania, bez ohľadu na vek, sociálne postavenie, bez ohľadu na pohlavie, vierovyznanie, rasu. Ústava SR má človeku zabezpečiť istotu bytia, tak, ako to v princípe robia všetky štáty pre ochranu svojich občanov.
Láska môže mať rôzne podoby, formy. Tá valentinská nás prenasleduje cez média už od začiatku februára a to ešte nie je 14-teho februára. Človek má právo byť sám sebou vždy a svojsky prejavovať svoje city. Nemusí to robiť tak, ako to káže zákon médií, tlak okolia. Tento príspevok nemusí byť pre niekoho „to pravé orechovo valentinske", ale chcel by byť o láske. Takej, čo sa nedá kúpiť, ale o tej, čo človek nosí v sebe po celý rok.
K tomuto príspevku ma inšpirovala ponuka voľných pracovných miest zverejnených na internete v našom regióne. Nie je ich veľa, oproti minulosti poskromne. Ale v porovnaní s inými mestami, je zrejmé, že pracovné miesta u nás ešte sú. A zvyčajne práve tieto publikované, sú dlhodobo neobsadené. Možno sa človek opýta, prečo?
K napísaniu tohto príspevku ma iniciovalo stretnutie s istým človekom, ktorý sa tak trochu vymyká z myslenia iných politikov v parlamente, svojich kolegov. Nebolo to v rámci predvolebnej kampane, bolo to náhodou, prostredníctvom istého vzdelávania v celkom inej oblasti ako je EÚ, či politika vôbec. Z jeho rečí som usúdila, že myslí asi takto. To „takto" sa stalo obsahom môjho príspevku.
Tento príspevok mal byť diskusným príspevkom pre Alicku, ale... keďže si myslím, že môže povedať aj iným niečo o pomoci, tak som sa ho rozhodla zverejniť formou príspevku. Podotýkam, že je dosť emotívny, nakoľko Alickine príbehy sú vždy plné emócii a naviac: všetko, čo tu ďalej popisujem, je veľmi čerstvo odžité ... a bolí. Možno, možno práve táto forma bude pre mňa istou terapiou, ktorú tak veľmi, veľmi teraz potrebujem.
Budem stručná!!! 0,01 x 400 x 3 = 12,00 Cena lístku pre dôchodcu na 70 rokov v BB. Odhad prepravených dôchodcov denne; počet sledovaných dní: 3.
Psychiatrický pacient potrebuje neraz najviac pochopenie zo strany iných, že sa nič nedeje, že má iba trochu strach a nevie sa sústrediť. Prečo by mal byť preto zatvorený kdesi na ôsmom poschodí a nemať možnosť ísť von hlavnými dverami na dvor nadýchať sa čerstvého vzduchu? Ak ho budeme násilím držať kdesi vysoko, nebude môcť ísť na otvorený priestor, jeho liečba nebude nikdy kompletná. Tak to bolo v minulosti, tak je tomu ešte i dnes a tak by to malo zostať i naďalej.
Akosi stále nechceme pripustiť, že prečo práve v našom meste by sa mala rušiť nemocnica. Prečo práve u nás? Prečo? Preto, lebo podobná je kdesi inde a aby obe vyžili, nemôže byť všade všetko, ako doposiaľ. Niektorí pacienti budú dochádzať z mesta A do mesta BaC a zase z mesta C pôjdu do mesta A. Že je to nepríjemné? Áno, ale čo sa týka ochorenia a liečby, naozaj je málo čo príjemné. Časom k tomu celkom automaticky pridáme aj vzdialenosť, či prepravu.
Vzťah k veciam je u každého z nás iný. Určite ho podmieňuje aj to, čo sme si odniesli z domu Nemyslím tým konkrétne hmotné „statky", skôr mantinelizmus - buď, alebo. Buď je môj vzťah k veciam príliš úzkostlivý, až chorobne opatrný, alebo mi na nich nezáleží a dokážem sa kedykokoľvek čohokoľvek bez výčitiek svedomia vzdať.
Prečo sú nám tí, ktorí sú od nás vzdialení, bližší ako naši susedia, členovia našej vlastnej rodiny? Je to pravda a neraz nám to život potvrdil, resp. presviedčame sa o tom denno-denne. Čo je toho príčinou? Človek alebo diaľka? Ten, ktorý je ďaleko, alebo to, že je ďaleko? Ak to niekto takto cíti, dôvodom nie je ani vzdialenosť, ani ten nám srdcu blízky, ale prítomnosťou vzdialený človek, ale my sami. Každý, kto to takto cíti a vníma. A dôvod?
V našej rodine nám nedávno pribudlo nové mláďa. Ľudské. Nečudo, kto žije celý život v symbióze so zvieratmi, občas aj malému človiečiku povie ľudské mláďa. No čo, máme v rodine nového človiečika a ten začína objavovať svet. Svojsky. A keďže je tomu už dosť dávno, čo sa také u nás dialo, začína to byť pre nás zaujímavé. Aj tá slovná zásoba, aj detská logika.
Podnikanie v školstve. Povedzme, že som filantrop a že mi nie je ľahostajné, do čoho ľudia dávajú (aj keď svoje) peniaze. Povedzme, že mám dostatok financií a chcem podnikať. A keďže mám isté skúsenosti v podnikaní v oblasti stavebníctva, pohybujem sa v tomto podnikateľskom prostredí developerov, rozhodla som sa inovovať.
