Vraj som filantrop, sociálne orientovaná a nadovšetko si cením možnosť slobodne sa rozhodnúť ... Zoznam autorových rubrík: ... čo sa ma bytostne dotýka, Kniha a ja, Nezaradené, 2- (dva mínus), Rozhodnuté, ŠŤASTIE SI TY, Pacientska advokácia/dôverníct, Obyčajné, ale s pomlčkou, môžem? Môžem, som naša Vikinka, Všetkým, Súkromné
Postmoderná kultúra. Zvykne sa týmto termínom nazývať niečo, čo nie každý je schopný vo svojom vedomí spracovať a stotožniť sa tým. Postmoderna alebo postmodernizmus je európsky myšlienkový smer konca 20. storočia, zároveň označuje stav svetovej kultúry druhej polovice 20. storočia odmietajúcej doterajšie filozofické princípy.
Nevadí. Nestihla som zavolať na zverejnené číslo, aby som vyjadrila svoj názor na obsah nedeľnej Nočnej pyramídy s Igorom Harajom a doktorandkou Zuzanou Sedláčkovou. Trochu som aj rada, lebo ich odpovede by určite neboli celkom vyčerpávajúce. A propó... načo pozývať do diskusie človeka, keď mu potom moderátori nedajú nielen priestor na vyjadrenie sa a položenie otázky, ale stáva sa aj to, že mu ani na otázku nezodpovedajú?
Láska môže mať rôzne podoby, formy. Tá valentinská nás prenasleduje cez média už od začiatku februára a to ešte nie je 14-teho februára. Človek má právo byť sám sebou vždy a svojsky prejavovať svoje city. Nemusí to robiť tak, ako to káže zákon médií, tlak okolia. Tento príspevok nemusí byť pre niekoho „to pravé orechovo valentinske", ale chcel by byť o láske. Takej, čo sa nedá kúpiť, ale o tej, čo človek nosí v sebe po celý rok.
K napísaniu tohto príspevku ma iniciovalo stretnutie s istým človekom, ktorý sa tak trochu vymyká z myslenia iných politikov v parlamente, svojich kolegov. Nebolo to v rámci predvolebnej kampane, bolo to náhodou, prostredníctvom istého vzdelávania v celkom inej oblasti ako je EÚ, či politika vôbec. Z jeho rečí som usúdila, že myslí asi takto. To „takto" sa stalo obsahom môjho príspevku.
Tento príspevok nemá byť ohováraním, resp. znevažovaním ľudskej dôstojnosti reálnej pani Betty, spomínanej v mojom predchádzajúcom príspevku. Tento príspevok bude opisom skutočnosti, ktorú som dnes prežila a stále si myslím, že pani Betty musela niekoho poriadne naštvať, aby si ktosi neznámy cezo mňa „pošpásoval" na jej úkor. Som presvedčená, že ona by tak podlého skutku miereného na ľudskú bytosť, nebola vôbec schopná.
Nie som taká stará, aby som mala právo byť už „dementná", hoci aj toto tvrdenia u mojich známych vyvraciam. Demencia (strata, úbytok, resp. choroba mysle, mozgu) sa netýka výslovne starej popuplácie, je to „právom" aj iných, mladších ľudí.
K tomuto príspevku nebude pridané žiadne video; prosím, ale s čítaním nech počkajú „slabé povahy". Aké sú to? Podľa mňa ľudia, ktorí donekonečna obhajujú socialistickú spravodlivosť. Názory iných ich nielen urážajú, ale podľa nich by mnohí za svoje vyjadrenia mali „zhniť" v base. Teraz budem jednou z nich.
A zase je tu prvý september. V poradí koľký, čo si už nepočítal? Ozaj, koľko rokov už nepočítame prvý september ako začiatok školského roku? Lebo, čas, ktorý nás posúval z ročníka do ročníka je dávno za nami, dokonca i čas, keď sa to týkalo našich detí. A predsa len nie je možné na to obdobie života zabudnúť. Nielen preto, že je to nerozlučne spojené s detstvom, ale je to čas nových a nových poznaní, začiatok čohosi, čo sa v živote nikdy nekončí. Spojené so vzdelávaním, zbieraním nielen vedomostí, ale i zážitkov, ktoré v nás zostanú po celý život.
Vôbec tu nejde o preklep, či o omyl. Tak nejak som celkom podvedome v sobotu večer v kruhu mojej rodiny premenovala danú reláciu, bez toho, aby v tom bol zámer, či aby som si to sama uvedomila. Na chybu ma upozornil manžel.
Vôbec som si nemyslela, že môj predchádzajúci príspevok bude mať pokračovanie. Neplánovala som to, lebo ako sa hovorí, od polície ruky preč. Bohužiaľ, moje kontakty s nimi počas tohto víkendu boli skoro nepretržité a skončilo sa to dnes doobeda. Od piatku poobede, do nedele dopoludnia. Z jedného, jediného prozaického dôvodu. Bola som okradnutá.
To NIE vôbec nemusí ani raniť, ani ublížiť. I keď toto slovo býva zvyčajne nositeľom zápornej energie, aj táto by mala z človeka vychádzať kontrolovateľne a s láskou k osobe, ktorej je adresované. Ak už nemožno hovoriť o láske a citoch, tak určite s úctou k danému, konkrétnemu človeku.
Keď sa jedna z našich „kvázi kolegýň" dokázala hlavne sama v sebe a pred všetkými priznať, že jej pohľad na Malého princa je iný, ako ho vníma celá verejnosť, nabrala som odvahu aj ja. Priznať sa k čomusi, čo ma určite nebude ctiť, ale...
Želám Vám všetkým pokojné, požehnané Vianoce, plné lásky, pohody, opravdivého ľudského šťastia. Nech vždy máte pri sebe ľudí, o ktorých sa môžete v živote oprieť a ktorí Vás majú radi.
Právo povedať NIE považujem čosi za posvätné nielen u mňa, ale u všetkých. Kiežby tomu bolo u každého z nás také isté.
Vždy som si myslela, že to, čo chcem na blogu zverejniť, musí mať predovšetkým dušu, aby ľudí oslovilo. Rada sa po blogu sme.sk pohybujem, zrejme som sa tu už tak zabývala, a pomaly začínam bilancovať. Počet príspevkov, čitateľnosť, karma. Všetko sú to ukazovatele, ktoré síce nemusia byť deklaráciou kvality, ale potešia. Začnem teda od seba.
Vraj, každý sme jedinečný, neopakovateľný, každý z nás je originál. Právom teda možno hovoriť, že každý z nás je také veľké JA. Vieme to všetci, len podaktorí si to viac uvedomujú. A to hneď niekoľkokrát denne.
Nechápem, alebo nechcem pochopiť, že ... Nechápem, prečo je také ťažké pochopiť snahu človeka pomáhať iným? Prečo to musí vysvetľovať najskôr svojim blízkym, potom kompetentným a nakoniec sa aj tak z vás stáva nepochopenec.
Dnes takmer už biblický príbeh o kamennej polievke, ktorá zasýtila celú dedinu, poznajú ľudia z ústneho podania. Moja „kamenná polievka“ je o skutočnom kameni a skutočnom hlade, či hladovaní.
A čosi podobné sa opakuje aj v čase týchto Vianoc. Obdaruvávam ľudí v mojej blízkosti síce trochu netradične, ale od srdca. Lebo takýto dar nie je možné získať za peniaze. Svedčí o tom, že mi na tom konkrétnom človeku naozaj záleží a že som ten dar získala iba kvôli nemu samotnému.
