Vraj som filantrop, sociálne orientovaná a nadovšetko si cením možnosť slobodne sa rozhodnúť ... Zoznam autorových rubrík: ... čo sa ma bytostne dotýka, Kniha a ja, Nezaradené, 2- (dva mínus), Rozhodnuté, ŠŤASTIE SI TY, Pacientska advokácia/dôverníct, Obyčajné, ale s pomlčkou, môžem? Môžem, som naša Vikinka, Všetkým, Súkromné
Právo na spravodlivý súdny proces nezávislým súdom v akejkoľvek právnej veci má podľa Ústavy SR každý z nás. Bez ohľadu na obsah podania, bez ohľadu na vek, sociálne postavenie, bez ohľadu na pohlavie, vierovyznanie, rasu. Ústava SR má človeku zabezpečiť istotu bytia, tak, ako to v princípe robia všetky štáty pre ochranu svojich občanov.
Psychiatrický pacient potrebuje neraz najviac pochopenie zo strany iných, že sa nič nedeje, že má iba trochu strach a nevie sa sústrediť. Prečo by mal byť preto zatvorený kdesi na ôsmom poschodí a nemať možnosť ísť von hlavnými dverami na dvor nadýchať sa čerstvého vzduchu? Ak ho budeme násilím držať kdesi vysoko, nebude môcť ísť na otvorený priestor, jeho liečba nebude nikdy kompletná. Tak to bolo v minulosti, tak je tomu ešte i dnes a tak by to malo zostať i naďalej.
Akosi stále nechceme pripustiť, že prečo práve v našom meste by sa mala rušiť nemocnica. Prečo práve u nás? Prečo? Preto, lebo podobná je kdesi inde a aby obe vyžili, nemôže byť všade všetko, ako doposiaľ. Niektorí pacienti budú dochádzať z mesta A do mesta BaC a zase z mesta C pôjdu do mesta A. Že je to nepríjemné? Áno, ale čo sa týka ochorenia a liečby, naozaj je málo čo príjemné. Časom k tomu celkom automaticky pridáme aj vzdialenosť, či prepravu.
Vzťah k veciam je u každého z nás iný. Určite ho podmieňuje aj to, čo sme si odniesli z domu Nemyslím tým konkrétne hmotné „statky", skôr mantinelizmus - buď, alebo. Buď je môj vzťah k veciam príliš úzkostlivý, až chorobne opatrný, alebo mi na nich nezáleží a dokážem sa kedykokoľvek čohokoľvek bez výčitiek svedomia vzdať.
Prečo sú nám tí, ktorí sú od nás vzdialení, bližší ako naši susedia, členovia našej vlastnej rodiny? Je to pravda a neraz nám to život potvrdil, resp. presviedčame sa o tom denno-denne. Čo je toho príčinou? Človek alebo diaľka? Ten, ktorý je ďaleko, alebo to, že je ďaleko? Ak to niekto takto cíti, dôvodom nie je ani vzdialenosť, ani ten nám srdcu blízky, ale prítomnosťou vzdialený človek, ale my sami. Každý, kto to takto cíti a vníma. A dôvod?
Podnikanie v školstve. Povedzme, že som filantrop a že mi nie je ľahostajné, do čoho ľudia dávajú (aj keď svoje) peniaze. Povedzme, že mám dostatok financií a chcem podnikať. A keďže mám isté skúsenosti v podnikaní v oblasti stavebníctva, pohybujem sa v tomto podnikateľskom prostredí developerov, rozhodla som sa inovovať.
Tak, ako pán Lendacký rád by žaloval skupinu ľudí z NR SR, t.j. poslancov za nesplnenie predvolebných sľubov, rada by som sa tiež obrátila na súd - a hneď až na ten Najvyšší, či Ústavný. Asi na to nemám kompetencie, takže aspoň takto formou diskusie. Chcela by som žalovať našu Vládu SR, že množstvo ľudí pripravila o financie - bez náhrady. Útechou mi je iba presviedčanie okolia, že časom táto krivda vyjde na povrch, ktosi časom uzná, že boli porušené naše ľudské, či občianske práva a budeme možno nejak odškodnení. Veď odškodnenie po rokoch sa v našom štáte stáva bežným javom a je istým folklórom života „človeka slovenského". Naposledy bolo veľké boom okolo odškodnenia postihnutých za neprávoplatné vyvlastnenie pôdy kvôli štátnemu záujmu - stavba diaľnic.
Celkom reálna situácia. Je sobota večer, noc. Idem od priateľky, s ktorou som sa už dlhší čas nevidela, napriek tomu, že to máme od seba iba dve ulice - jednu hlavnú a ešte jednu priamo k nášmu domu. Keďže na návštevu nemusím ísť autom, ani autobusom máme to od seba naskok, tak čas návštevy nehrá rolu. Je neskorý večer, sme samé a urobili sme si malú dámsku jazdu. Tentokrát u nej doma. Nejaké tie jednohubky, niečo slané, zopár keksíkov a samozrejme sedmička vína. Pre dve. A kopec spomienok. Trochu sĺz a nakoniec pri odchode presviedčame jedna druhú, že sa budeme stretávať minimálne dva razy do mesiaca a trochu pompéznejšie. Rozhodla som sa, že ju koncom mesiaca pozvem do reštiky, však budem mať narodeniny.
Napriek nezáujmu zo strany verejnosti otváram túto tému znovu. Prečo? Potrebuje záujem ani nie tak do počtu čitateľov, skôr obsahu. Zákon o zamestnanosti je pre mnohých nezaujímavý, kým sa ich nezačne skôr či neskôr osobne dotýkať.
Byť zamestnancom chránených dielní, chráneného pracovného miesta či iba pracovať v chránenom pracovisku, je v podstate to isté. Tá istá skutočnosť, viacero pomenovaní. Načo sa oháňať dielňami, keď sa tam nič nevyrába a ide v podstate iba o jedného či dvoch zamestnancov bez tvorby zisku? Mnohí určite privítali zmenu zákona, že sa zmenila doba trvania zamestnávania pracovníkov z troch na dva roky. Určite je to veľké plus, hlavne pre ľudí ZP, teda invalidných.
Aj keď nerada, robím to. Utiekam sa k spomienkam. Tentokrát nie preto, aby som pohla kýmsi svedomím, ale preto, aby som sa zbavila čohosi, čo nie je pre mňa už aktuálne a myslím si, že nebude. Ale na druhej strane, existujú ľudia fanatici, ktorým by som danou spomienkou urobila radosť. Tak prečo nie?
Viera tvoja ťa uzdraví ... ( Iba si za to ešte priplať a musíš veriť, že ja som tá, ktorá to všetko tam hore zariadi a mal by si byť za to vďačný!!!) Veta, ktorá sa mi akosi nadlho usídlila v srdci. Nič nové, čo by som už niekedy nepočula. Iba... Ak by odznela z úst lekára, možno by sa dalo s ňou súhlasiť. Prirodzene, moja viera + jeho odbornosť a lekárska starostlivosť. Ale... Ak človek verí, že sa uzdraví, má vraj väčšiu šancu. A kto by nechcel sa uzdraviť, byť zdravý, šťastný, pekný, bohatý? ... a stačí tak málo. Nakontaktovať sa na Neomylnú Betty.
Som v šoku. Vraj, táto stránka končí. Prečítala som si tých pár príspevkov o tom, že prečo je tomu asi tak a kto je za tým, ale, priznám sa, vôbec tomu nerozumiem. Prosím, ak si nájde niekto čas, aby mi to v diskusii vysvetlil.
Nebojím sa s Tebou stretnúť, ani odísť. Lebo... viem, že jednotlivec to neovplyvní, ani keby ako sám chcel. Ale, prosím, ešte nie! Ja fakt nemôžem, lebo...
20 rokov dozadu a mne to stále pripadá, že to bolo nedávno. Vtedy, 17. november aj v roku 1989, bol pre našu rodinu dôležitý, dôležitejší vraj ako to, čo sa práve dialo v uliciach. 17. november je deň úmrtia nášho otca a podľa vzoru našej mamy, nič nemohlo byť dôležitejšie.
A odteraz mám iba jedno želanie: keď stretnutie s políciou, tak nech sú to iba „páni" policajti. A bez výhrad môže byť nimi i žena!
Všetkým pozostalým: skúste žiť ďalej. Aj tak, inak sa nedá. Naozaj, verte mi, poznám to z vlastnej skúsenosti. Zmeniť sa to nedá, je to navždy. Sme však s Vami, všetci, ktorí Vašich blízkych poznali, ich známi, kolegovia, kamaráti. Nikdy na nich nezabudneme a verte nám, aj nám budú dlho, dlho chýbať. Č e s ť i ch p a m i a t k e !!! A ďakujem, že tu nejakí čas s nami boli a mali sme možnosť spoznať ich. Úprimnú sústrasť, všetkým Vám!
Podľa slovníka cudzích slov je to niečo bezvýznamné, otrepané... A kvôli niečomu bezvýznamnému, otrepanému, som celú noc prebdela v šoku. Krátky spánok mi neustále čosi rušilo, niečo, s čím som sa už v minulosti stretla. To niečo bolo, že som sa stala podozrivou bez príčiny.
Naše deti sú choré. Mnohé zo všetkých. Nemajú horúčky, mamina im nezotiera pot z čela, a predsa kvôli ním celé noci prebdie. Dokonca nie sú ani doma a ich neprítomnosť po nociach je strašná. Tieto deti sú choré. Berú drogy.
Môj manžel by mi mohol ublížiť iba raz v živote. Bohužiaľ, nie je to vylúčené, máme to síce prerozprávané, ale bojím sa toho. Ublíži mi iba vtedy, ako odíde... n a v ž d y!!!
