Hodnotiť Banášovu Zónu nadšenia sa neodvážim. Ja, čo neviem kedy prestať - písať, či rozprávať - jednoducho nateraz nemám slov. Všetko, čo som cítila pri čítaní tejto knihy a po jej prečítaní, povedal v doslove Pavol Paška. Nedokázala by som túto knihu zhodnotiť lepšie, úprimejšie a preto sa s jeho hodnotením stotožňujem.
Jozef Banáš vyšiel v danej knihe odhalený do poslednej bunky jeho tela. Kto by bol o ňom povedal, že tie jeho bunky v 70-tych rokoch a aj potom neskôr, potrebovali životný priestor, potrebovali lásku, že boli bunkami obyčajného mladého muža, ktorý sa aj vo významnom postavení nehanbil a nebál byť sám sebou? S jeho menom sa mi dodnes spájali iba sporadické informácie, prepojenie s ŠtB a neviem prečo hlavne nedotknuteľnosť jeho osoby verejnosťou. Až doposiaľ som si nestačila všimnúť, že aj dýcha, že občas kýchne, že je skrátka človekom z mäsa a kostí. Akosi som si neuvedomovala, že je len málo starší odo mňa a v podstate žijeme náš život v tej istej zóne. Myslím tým územie Slovenska, roky normalizácie, „akútneho socializmu", Varšavskej zmluvy a RVHP. Ale i roky zakladania si vlastných rodín, narodenia našich detí, prvého či druhého bytu alebo auta. I v tom období ľudí spájali spomienky v ďalekej cudzine,v tej spriatelenej i tej kapitalistickej, emigrácie, či nemanželské deti i nenaplnené lásky. A o tomto všetkom je Banášova Zóna nadšenia. Tým, ktorí ju ešte neprečítali, nech si ju aspoň prelistujú. Dlho som si myslela, že ja J. Banáša skrátka moc nemusím a že ku šťastiu našej krajiny ani moc nechýba. Dal nám Adelku, a to bolo pre mňa asi tak všetko. Ale po prečítaní tejto jeho práce som sa presvedčila, že pán Banáš je naozaj úžasný človek a nielen preto, že je ochotný niesť takýmto spôsobom vlastnú kožu na trh. Nielen preto, že to napísal, ale hlavne preto, že je takým, akým je. Nie každý dokáže byť v živote diplomatom, a to nemyslím profesionálne zaradenie. Pán Banáš je diplomat života. Dané situácie riešil nielen z pohľadu čo mu to prinesie, aké to bude mať dôsledky pre budúcnosť, ale i z pohľadu neublížiť tým druhým. Občas riskoval a konal tak, ako konal. Po rokoch s nostalgiou i smútkom síce spomína, že častokrát aj protizákonne, ale v prospech veci a človeka. S jeho menom sa mi od teraz bude spájať hlavne obdiv a poznanie, že napriek tomu, že je jeden z nás, je výnimočným. A tá Adelka? Vlastne ani neexistuje. Jeho Anička je ich druhorodenou dcérou a Adelku z nej urobil iba mediálny trh.
V tejto jeho práci je každý napísaný riadok prežitý konkrétnym časom, v ktorom sa sústavne čosi dialo. A to nielen u nás na Slovensku, ale i medzi ľuďmi v cudzine. Všetko je akési skutočné, živé, iba pán Jozef Banáš je ktosi, pre mňa v tom období úplne neznámym človekom, o existencii ktorého som nemala ani potuchy. Ešteže tie miesta či reálie opisované v knihe sú mi dôverne známe. Viem, že je to iba môj súkromný pohľad na tohto človeka, ktorého som nemala odkiaľ a ako poznať. Určite si to však nemyslia mnohí, ktorí ho poznali od malička, ako spolužiaka, suseda, či kamaráta. Som rada, že dnes viem o ňom trochu viac.
Pri čítaní tejto knihy sa chtiac-nechtiac sama vraciam do doby, ktorá je odrazu znova tu a akosi všetko prežívam odznovu.
Pokračovanie:
Moje zóny 70-tych rokov a neskôr
