Ešte pred niekoľkými rokmi som si aj jamyslela, že rozprávať nahlas o psychicky chorobách, o tom, čo to jea prečo je tomu tak – nie je len tabu, ale doslova trestným činom. Snažiloma o tom presvedčiť moje okolie, moja najbližší.
A keďže moje príspevky sanezrodili pri stole, ale napísal ich sám život a ja ich iba reprodukujem,postavila som sa na odpor všetkým, ktorí sú proti.
Po istých osobných skúsenostiach som sadopracovala k poznaniu, že duševnému zdraviu a všetko, čo s týmsúvisí – ľudia, ochorenia, spoločnosť, málokto z nás venuje pozornosť a ešte stále sa málo o tomrozpráva. Áno, medicína, lekári, lieky, nemocnica a nanajvýš ordináciapsychiatra – a koniec. Čo ďalej, ako má žiť človek s týmtopostihnutím, keď všetci okolo neho sa tvárime, že sa nič nedeje a chceme,aby sa tváril a presvedčil nás – či mi vlastne jeho – že je všetko OK?Lenže ono sa to niekedy naozaj nedá, nech by sa akokoľvek snažil. Je zaujímavé,že od človeka, ktorý má zlomenú nohu nečakáme nedeľnú prechádzku, ale od ženy,ktorá má zlomenú dušu, rodina úplne prirodzene očakáva tradičný nedeľný obed.
... a ja som sarozhodla. Slobodne a dobrovoľne! Pomáhať ľuďom, ktorých duševné ochorenievytrhlo z ich prirodzeného prostredia a to tak, že budem pôsobiť naľudí, ktorí žijú v ich okolí, aby ... ich chápali, pomáhali im a boliim vždy na blízku, keď je to potrebné.
Lebo, každý z nás je pre niekoho šťastím a ľudias duševným ochorením nie sú výnimkou.
To, že ma už u nás na okolí mnohí označkovali,poznajú ma a občas sa na mňa čudne pozerajú – mojich známych nevynímajúc,na to som si zvykla. Lenže zbytočne im budem vysvetľovať, že nie som to ja, čomá psychické problémy, ale ... možno by som volila radšej túto možnosť, lenžečlovek si nenavyberá. S človekom; osobou, ktorej ja hovorím ŠŤASTIESI TY, som po trase duševné ochorenie prešla dlhú, veľmi dlhú cestua vôbec nie sme na konci. A možno, nikdy nebudeme.
Čo všetko som si na tejstrastiplnej púti uvedomila, o tom je tá séria mojich príspevkov.
A naozaj, že poznám cenua hodnotu existencie života tejto bytosti, môžem o nej hovoriť,a stále hovorím, že je šťastím. Šťastím pre mňa, svoju rodinu, pre násvšetkých. A tentokrát budem nadmieru osobná, keď sa priznám k istému„kontraktu“ s Bohom. Ja som totiž uzavrela s ním akúsi dohodu, že keď... a ono sa to stalo. Dnes sa teda „kvázi profesionálne“ za pomoci inýcha hlavne pomoci ich samotných, starám o ľudí so psychickým ochorením, o ľudí ktorých odmietanielen spoločnosť, ale aj oni sami seba.
Takže, všetci ostatní chodia doroboty zarábať korunky, kým ja sa už celé roky snažím ľuďom naokolo a všetkým ostatnýmvysvetľovať, o čom je duševné zdravie, o čom sú psychické ochoreniaa hlavne, že nikto z nás nemôže povedať: - mňa sa to netýka!!!Preventívne prehliadky u psychiatra nie sú stanovené zákonom, ale určiteby to nebol zlý nápad.
Internet, konečne už aj moja počítačovágramotnosť a chuť písať mi otvorili široký priestor k prezentáciivlastných myšlienok. Možno som niekoho oslovila a k danej téme by saaj on rád vyjadril. Bolo by to určite prínosom.
Napriek tomu, že okrem vlastnéhoživota žijem životom aj mnohých iných, a možno práve preto, som nútenáneraz hľadať odpovede na rôzne zložité otázky, ktoré sa ma opýtal sám život.Preto tie moje príspevky sú rôznorodé a možno aj nesúrodé. Som už taká.
