Témy, ktorým sa venujem, nepatria sícenajpríjemnejším, ale sú o živote a zo života. Som si vedomá toho, že osloviaiba malú časť verejnosti, práve pre ich tabu. Je však starou pravdou, že keďpred danou skutočnosťou zavrieme oči, problém sám od seba nezmizne, nestratísa. Keď tie oči opäť otvoríme, skutočnosť je rovnaká ako predtým.
Každý z nás má šancu do istej miery meniťsvoje okolie a pomáhať iným, už len tým spôsobom, že tí iní okolo nás nám niesú ľahostajní. Bolo by zbytočné to žiadať od ľudí, ktorým sú ľahostajní aj tínajbližší. V snahe uspokojiť si vlastné materiálne i duševné hodnoty už námakosi nezostáva ani času, chuti a síl venovať sa problémom či len životu ľuďomv našej bezprostrednej blízkosti. A keď tak ktosi robí, ten ktosi je v očiachverejnosti tak trochu čudák, človek nehoden nášho zreteľa.
Myslím si, že je veľa profesionálov, ktorísa venujú otázkam duševného zdravia. Teóriou, vedeckým poznaním či hľadanímtoho, čo ešte dnes ani oni nepoznajú. Do tejto skupiny radíme aj medicínu,farmáciu, dokonca i alternatívnu medicínu. Títo všetci sa snažia pôsobiť naverejnosť prostredníctvom osvety, publikovaním výsledkov svojich prác v rôznychmédiach či osobným vystupovaním prostredníctvom médií. Je to správne, nonapriek ich úsiliu a snahe nedostačujúce.
Oveľa viac ako ktorákoľvek rada odborníkadokáže človeku v úzkych pomôcť náš osobný záujem o jeho problémy. Keď sa človekocitne v problémoch, je to už iba vysielanie S.O.S a čuduj sa svete,nezachytíme ho. Napriek tomu, že je s nami deň čo deň, tvárime sa, že nič sanedeje. To S.O.S je posledným volaním, vtedy zvyčajne už býva neskoro.
Ľudia,ktorí trávia spolu istý čas a vôbec nemusí to byť iba v rodine, mali by sivšímať nálady, reakcie, smútky tých okolo seba. Možno sú to práve susedia,ktorí sa snažia deň čo deň nás pristaviť na schodoch, keď ráno odchádzame doroboty, možno kolegovia v práci nás neodbytne volajú na kávu, lebo chcú čosi snami prebrať, možno... a my nikdy nemáme čas. Kým...
Zvyčajnepotom už býva neskoro.
Akosi sa bojíme prebrať na seba nejaképroblémy iných, bojíme sa o vlastné duševné zdravie, že to už neunesieme, žetých vlastných máme akurát dosť. Takéto riešenie sa volá ľahostajnosť. Niestrach o seba, ale nezáujem o toho konkrétneho človeka nás núti takto konať. Vmnohých prípadoch naozaj môže ísť iba o nejakých tých pár minút, stačí sičloveka vypočuť a iba sa k problému vyjadriť a vedomie, že nám ktosi darovalčas, môže naštartovať v človeku proces uzdravovania.
Ľudia,ktorí takýmto spôsobom "žobrú" o pozornosť iných, vôbec nemusia byťtí z "toho dna". Možno sa bojíme, že budú od nás chcieť požičať, čosiza nich urobiť a nám sa akosi práve teraz nechce.
Zarážajúce až tragické je v našom počínaníto, že sa takto správame aj v situácií, ktorá sa nás bezprostredne dotýka. To,že od správania, pracovných výsledkov či úsilia mnohých z tých, ktorí sa taktoprejavujú, závisíme aj my, pochopíme častokrát, až keď je zle, keď saskutočnosť poopraviť nedá.
Moje slová určite nikoho nepresvedčiatak, ako pieseň skupiny Tublatanka, ktorú venovali svojmu kolegovi Dodovi.Práve to, že som si túto pieseň náhodne vypočula z rádia v neskorých nočnýchhodinách, ma opätovne prinútilo osloviť aspoň tých, ktorých to zaujíma. DodoDubán nebol človek z "toho dna", určite nepotreboval nikoho, aby hosuploval v práci, či riešil jeho ponurú minulosť. Bol to človek, ktorý možnopráve pre vysoké pracovné tempo, ktorým žil celé roky, to jednoducho nezvládol.Vysoké pracovné tempo, neustále zmeny pobytu, pohyb, hlučné prostredie, davyľudí, publicita a život celebrity - možno toto v ňom naakumulovalo napätie, ktoré prerástlo vduševný nesúlad, ktoré narušilo jeho chémiu mozgu. Dnes sa už nikto nedozvie,čo spôsobil ten skrat, že... A možno... možno by sa dalo tomu aj zabrániť.Chcelo to iba viac pozornosti, všímať si ho a upozorniť ho, na to, že je časvyhľadať odborníka. V prípade, že to človek odmieta, treba ho k tomuodborníkovi priviesť osobne, možno aj proti jeho vôli. A ak o človeku vieme, žeje v starostlivosti psychiatra, musíme mu venovať viac pozornosti, neustále sním byť v kontakte, rozprávať sa s ním a občas ho treba upozorniť, že jehotempo je príliš vysoké, že treba spomaliť. Lebo aj vysoké tempo jepsychiatrickou diagnózou. Je celkom možné, že keby Dodo žil v prítomnostisvojho pozemského anjela strážneho, možno by už dnes bol kdesi inde, ako vkapele, ale bol by. Bol. Určite by si našiel svoje miesto v živote aj beználepky celebrita, ale bol by. Je ho obrovská škoda, že sa rozhodol odísť taknečakane, bez rozlúčky a zanechal nám všetkým také vákuum, tak obrovsképrázdno.
No nielen Dodo... Bohužiaľ! Tieto istéslová patria aj nezabudnuteľnému skladateľovi, hudobníkovi Antonovi Smatanovi,allias Cmaro, ktorý svojím debutom z roku 2001 Roztrhnutá obloha sa navždyzapísal do sŕdc mnohých svojich skalných. Bohužiaľ, je tiež ibaspomienkou. Na jeho adresu sa mi žiada povedať mu: Nechoď láska eštedomov... zostaň ešte s nami. To mu však nepovedal nikto. Vraj mal zdravotnéproblémy. A kto ich nemá? Kto mu pomohol ich riešiť? Nebola tým jeho najväčšímproblémom depresia a nechuť žiť?
Asi nebudú teraz so mnou mnohí, mnohísúhlasiť, ale dovolím si byť zlá. V minulom roku som odprevadila na ichposlednej ceste dvoch mne srdcu blízkych mladých ľudí, ktorí to predčasnevzdali. Keď som tam stála a pozerala sa na pozostalých trúchliacich, chcelo sami kričať: Nemáte právo plakať, smútiť! Kde ste boli vtedy, keď to urobili akde ste boli vtedy, keď vysielali to svoje hlasné S.O.S. Kde? Kde som bola ja?Aj pri nich, ale bola som malou náplasťou na ich boľavú a chorú dušu. Onipotrebovali komplet rodinu, svoju dcéru, svojich rodičov, ale i pomôcť riešiťich bytovú a finančnú otázku. A to somim nemohla dať, ani nahradiť. A kontakt so mnou ich rodiny odmietali. A možno,možno, som aj ja mohla urobiť čosi viac.
Pýtam sa tých, ktorých sa to týka. Kde steboli vtedy, keď títo dvaja úžasní ľudia vysielali to svoje S.O.S.? Myslím týmostatných členov skupiny, manažérov, atď. Nie, nikoho neobviňujem, lebo nikto znás nie je bez viny. Možno je nepochopiteľné, že človek, ktorémuv podstate nič nechýba, je primerane materiálne zabezpečený, má priateľov,úspechy, takto končí. Možno podobne rozmýšľalo aj ich okolie. Ale nemusí tomubyť vždy tak. Možno naozaj ide o psychické ochorenie a to nevyliečiani tučné konto, ani popularita, a bohužiaľ, už nikto z jeho okolia.Pravda, ak nepočítame rozhodnutie, odviesť ich na psychiatriu, aby sa podrobililiečeniu. A že nemuseli byť, ev. neboli by výnimkou, že aj oni sa liečiana psychiatrii, o tom nás presviedča bulvár denno-denne. Možno „celebrity“moje príspevky čítať nebudú, možno aj... Odkazujem, nie je to hanba. Chcemevšetci, aby ste tu boli dlho, veľmi dlho. Aby ste nám spríjemňovali ten nášobyčajný život Vašou hudbou, umením, čímkoľvek, čo sa s Vami spája.Obdivujem všetkých, ktorí to dokážu. A nielen tie celebrity. I týchobyčajných ľudí z nášho okolia.
Dúfam, že mnohí pochopia, prečo sa takbytostne venujem daným témam. Prosím všetkých, nebuďte ľahostajní a ak je treba,skúste zachytiť to S.O.S od ľudí z vášho okolia. Určite tak pomôžete nielen im,ale aj sebe samým. Nie, nikto nemá v silách spasiť celý svet a všetkých sa námzachrániť nepodarí. Ale skúste pomôcť prežiť aspoň iba jednému človeku, ktorývolá o pomoc a uvidíte, aký budete mať z toho pocit.
