Ja (definitíva) ... každou větu začal sluvkem ja

Doslova každú vetu začínajú slovom JA, s patričným akcentom zdôrazňovania identifikácie vlastnej osoby. Kým sa týmto spôsobom dostanú k vyjadreniu celej myšlienky, človek má už zvyčajne vypnuté. Bohužiaľ, to JA u týchto ľudí vypnúť nejde. Je pravdepodobné, že jeho okolie to vníma už ako folklór a prispôsobí sa. Časom sa mu zmení identita na JA a žije s tým ďalej. On i všetci okolo.

 I keď úvaha na túto tému je v podstate o ničom, takíto ľudia dokážu so mnou vykývať. Kým je to pre mňa nová tvár a nikto ma dopredu neupozorní, nepripraví na túto jeho slabinu v prejave, bývam zmätená. Iba málokedy sa mi podarí rozlíšiť, či je to jeho zlozvyk, alebo to jeho JA je natoľko dôležité, že bez neho by to nešlo. Pokiaľ je to zlozvyk, dá sa na to zvyknúť. Stačí, aby tento človek začal rozprávať o čomkoľvek, vždy to začína slovíčkom JA... a celkom nevinne, že to zo začiatku ani neregistrujeme:

 Ja si myslím, že ... Ja to tak rád počúvam, Ja rád čítam kriminálky ...
Čoskoro bude nový rok a JA budem zase o rok starší ... toto ešte beriem. Je to bežný jazykový prejav, kedy si človek neuvedomuje, že je to možné povedať aj bez toho JA. I keď to neznie príjemne, v opačnom garde by postavenie JA mohlo nahradiť výraz TY. Lenže práve títo ľudia oslovenie Ty vo svojom vyjadrovaní bežne ani nepoužívajú. Človek, ktorý je s nimi v kontakte, to vôbec nevníma, lebo sa to dá aj bez toho a je to v podstate aj správne. Napr.
Aj ty si to myslíš.? – alebo: Myslíš si to? – je v podstate to isté.

 Iné je, že ľudia „kategórie JA“ v bežnom živote akoby prestali vnímať iných ľudí v podobe živých, rovnocenných bytostí. Síce nepoužívajú tie nepotrebné zámena, ale oni nepoužívajú ani oslovenia.
Býva u nich zvykom, pravidelnosťou, že v osobnom kontakte používajú iba frázy, všeobecné pomenovania. Ľudia v ich okolí sú zvyčajne iba kámoš, kolegyňa, v minulosti aj „miláčik, zlatíčko“, atď. V osobnom, prípadne inom príbuzenskom vzťahu, zvyknú ľudí oslovovať ich postavením v rodine: bráško, ségra, brat môj, sestrička, dcéra moja, synak, krsňa moje... Nič zlom, keď je to hovorový jazykový prejav u ľudí od 15 do 30. Neskôr to znie už neúctivo voči oslovenej osobe. Ide predsa o všeobecné životné podstatné meno, nie vlastné. Osloviť niekoho jeho vlastným menom a ešte podľa všeobecných očakávaní milo a s úctou, znamená priznať človeku jeho vlastnú identitu. A to pán JA nemá vo zvyku. Pre neho jediný dôležitý s vlastným menom, ev. ešte radšej s identifikáciou výnimočnosti, je len on sám. ... JA som to, Marek, spomínaš... JA ti volám, tvoja mama ... JA volám už tretí raz, kde ste, prečo sa neozývate ... V prípade, že s človekom musia zdieľať spoločný priestor, akúkoľvek bežnú rečovú komunikáciu začínajú JA – si idem dať kávu, dáš si? JA idem ..., ideš teraz alebo potom? Keď ich je pokope viac, tak druhým najfrekventovanejším slovíčkom u neho je: KTO? Kto si dá, kto pôjde, kto ide?
 
 Už varujúce je, keď sa človek v bežných životných situáciach začne porovnávať s ostatnými. Samozrejme, on je ten lepší, zaujímavejší a už to jeho dôrazne JA, nie je len vetný člen, ale jeho osoba. Z jeho prejavu potom vyznieva ... kdeže sa vy ostatní na mňa hrabete, JA ... asi neviete, že kto som JA!!! Tu zvyčajne už ide o záležitostí, ktoré ostatným zvyšujú adrenalín a dotyčnému by najradšej úradne zabránili v styku s blízkym okolím. Určite všetkým dvíha tlak konštatovania týchto Vasilíc Premúdrych: JA som ťa varoval; JA som vedel, že to nemôže vyjsť; JA som ti hovoril, nechoď tam, že to dopadne zle, tak si to teraz rieš! ... atď.
Po vojne býva každý generálom. Lenže pána JA v žiadnej vojne nikdy nikto vidieť nemôže, lebo on do krízových situácií nevstupuje. Tu jeho nezastupiteľné JA dostáva trochu inú podobu a síce ... MNE (JA v treťom páde) je to jedno... Keď to vyjde, je to jeho zásluha: JA som ti to dohodil, MNE môžeš ďakovať, nebyť MŇA, nemáš to...
Takže, suma-sumárum, pán JA, jediný a nezastupiteľný v riešení všetkého a nebyť jeho, nebolo by zvyčajne ničoho. Toto už mnohým dokáže občas vyraziť aj dych, ale... ešte je to vždy možné predýchať.

 Za neprijateľné považujem pána JA v jeho postavení definitívy. JA som sa takto rozhodol a takto to bude. JA som povedal a nič iné nechcem počuť! JA chcem, aby si zajtra doobeda ..., že podobné direktívy v človeku evokujú hlavne postavenie direktívneho otca z mladosti? Bohužiaľ, nielen to. Neraz sú nám v tejto podobe tlmočené pracovné postupy, pán JA zvykne aj takto vypracovať pracovný harmonogram. A to nielen podriadeným, ale neraz i kolegom... ktorí si nechajú na sebe „drevo štiepať“. To už nie je len o zdvorilosti, morálke, etike ale aj o pracovnom práve a ... aj o našom rozhodnutí. Z vlastnej skúseností poznám, že práve pán JA je z opačného pohľadu k ľuďom pomerne štedrý, veľkorysý a v nezvyčajnom čase dokáže človeka obdariť nezvyčajnou sumou. Odišli by ste potom niekde za lepším? Zvyčajne od človeka za to nič mimoriadne neočakáva, ak áno, v jeho očiach úplnú maličkosť. Že to jeho JA bude pre všetkých, jemu oddaným, čosi posvätným, zákonom. Istou formou debetného úroku tohto jeho konania je pre veriteľa byť mu kedykoľvek k dispozícií. Vedomie, že si len málokto dovolí nemať na neho čas, konať inak, ako on rozhodol, alebo sa postaviť proti – u pána JA pracuje na plno. Bohužiaľ, občas aj u druhej strany. A potom dochádza k stretom, k rozporom, občas ... nezdá sa vám, že sme už v parlamente, v politike?

 Lenže politikom sa nikto nerodí. Dávno predtým musel kdesi pracovať, študovať, aj takýto človek má svoju rodinu, svojich blízkych, známych, priateľov, kolegov. Pán JA (definitíva) dokáže v človeku vzbudiť dôveru, niektorých ľudí z okolia dokáže aj akceptovať, berie na vedomie, že sú v jeho blízkosti. Síce proti svojej vôli, ale občas predsa len sa dokáže usmiať, človeka pozdraviť, prihovoriť sa mu. Akože inak ... JA, moji voliči ...sľubujem, že ... Čo bolo obsahom jeho sľubov, pán JA (definitíva) rýchlo po uvedení do funkcie zabúda, no jeho volič nie.

Nie všetci s takouto výbavou prezentácie svojho JA sú verejnosti známi. Nie všetci majú svojich voličov. Niektorí sú na celkom nevýznamných postoch, takže je veľká pravdepodobnosť stretnúť sa s nimi kdekoľvek. Mať človeka pána JA (definitíva) za šéfa, nie je určite žiadna výhra. Ale dá sa s ním dohodnúť a zvyknúť si. Oveľa horšie je, keď je človek v postavení stránka, odkázaný na jeho služby. Vtedy je odporúčané bojovať proti nemu jeho zbraňou. Skôr, ako ho vôbec oslovím, prečítam si na vizitke jeho plné meno, titul, funkciu. Opýtam sa ako osoba pomerov neznalá, či je to on osobne, lebo ma na neho odporučil istý okruh ľudí, ktorí majú s ním len tie najlepšie skúsenosti. Teda, láskavo sa prihovoriť k jeho JA, vyzdvihnúť jeho úžasné schopnosti, danosti. Keď záležitosť ponáhľa, tak sa mu s pokorou ospravedlním, že si vôbec dovoľujem prísť rovno za ním a obťažovať ho s takouto maličkosťou. Človek v jeho postavení určite má v náplni svojej práce plnenie iných, dôležitejších úloh. Lenže tu ide o dôveru a ja verím iba jemu HOTOVO!!! Viac nemusím. Nemusím dávať všimne, nemusím si vybavovať termíny stretnutia, atď... V prípade, že ide o muža, zvyčajne sa ozve ako prvý. Vraj je to v rámci jeho pracovnej náplne. POZOR! Človek JA (definitíva) býva v nejednom prípade aj žena. Postupujte rovnako ako v prípade muža, len s tým rozdielom, že viac sa venujte dokonalosti jej imidžu, ako obsahu jej pracovnej náplni.

Existuje ešte jedno postavenie pána JA (definitíva) a to oblasť rodinných vzťahov. S pribúdajúcimi rokmi u týchto ľudí bol zistený prudký nárast svätožiare, pribúdanie takých vlastností ako je bezúhonnosť, životná skúsenosť, neomylnosť, upozorňovanie ostatných na dodržiavanie morálky, etiky a zákonov všetkého druhu, vrátane tých z biblie. Prirodzene, smerom k ich osobe. Ostatní v mene dodržiavania hore uvedeného, z vďačnosti ku nim by sa mali vzdať svojich ľudských práv, všetkých svojich záväzkov, vrátane pracovných, osobných, rodinných a byť im k dispozícií podľa ich zváženia v ktorúkoľvek dennú, či nočnú hodinu.

A všetko začína dávno predtým. Obyčajným JA na začiatku každej vety.