Mená ...

Alebo sa dočítate, že kdesi v Dolnej Hornej ktosi zamordoval a toho istého mena bola vaša prvá láska. Podobnosť čisto náhodná, ale ono to môže byť aj fakt. Nemám pravdu? Keď už nič iné, vo Vašich očiach má ten vrah úžasný imidž a tak bohovský jemné ruky. Ako potom mohol vraždiť? Alebo Marienka Malá, dnes už pani Mária Malá, presnejšie slečna Malá je tá istá, ktorá kedysi bola pivotkou nášho tímu. Bola z nás najvyššia. Čo myslíte, koľko merali ostatní?

 Dnes v médiach odznelo jedno nové meno. Občas ako tak vyšlo istým politikom, či moderátorom z úst, ale pochybujem, že okrem mňa to kohosi vtedy oslovilo. Mne bolo milé. Veľký malý muž, jeden z troch muškatierov, neskôr k nim pribudol štvrtý. Miláčik okolia, vizáž sedemdesiatych rokov a dlho utajovaná túžba: prosím, pozri sa na mňa. Nepozrel. Díval sa úplne kdesi inde a odplával. Doslova. Uplával sa až k titulu majster juniorov bývalej ČSSR, alebo to bolo iba SR? To si už nepamätám.

 Časom som si prestala pamätať aj jeho tvár. Iba hlas mi ešte stále evokuje v hlave. Podoba áno, tá sa zaprieť nedá. Ich rodinný klan je bohatý na mužov. Alebo bol? Nie je to podstatné. Približne pred polrokom som stretla tú, alebo moc podobnú tvár, aj meno sedelo, ale... Nesedelo ani mne, ani nositeľovi danej tvári miesto tohto stretnutia. Asi som ho moc žrala, lebo som vedela priradiť meno k tvári a pekne som sa opýtala: Karol? A tvár na to: nie, jeho bratranec Janko. A ani sa ma neopýtal, aký a čí Karol. Ale z rukáva vysypal odpoveď, bez toho, aby sa lepšie na mňa pozrel. Ako vedel, ktorého Karola myslím?
Dodnes si myslím, že Janko nebol Jankom, bol to Karol. Nechápala som, prečo táto hra, ale našťastie, on bol už na rade a kým vyšiel, do druhých dverí zavolali mňa. Aj tak som z toho mala celý deň v hlave zmätok.

 A dnes som si na to spomenula znovu. Dnes sa opäť začína v médiach skloňovať jeho meno. A čo keď všetko to, čo sa povráva, bude pravdou? A čo keď ho náhodou kdesi stretnem? Niežeby som mu to nedopriala, to nie. Už len pre to jeho plávanie, sedemdesiate roky, blond vlasy a úžasné modré oči. A to jedno, jediné rande v rámci stretávky po dvadsiatich rokoch. Aj pre tú akúsi dávno sľúbenú pusu, ktorú si on na tom rande vypýtal akože na rozlúčku. Nechápala som. Aká rozlúčka, keď sa nikdy rozísť nemôžeme. Jednoducho vo mne zostane navždy. Asi som sa mýlila. Bola to pusa, nie bozk, obyčajná pusa a na rozlúčku. Odvtedy sa k sebe nehlásime.
 
 Ale čo keď sto razy opakované sa pravdou stane a ja ho zase kdesi stretnem? Mám ho osloviť, prihovoriť sa mu, pozdraviť ho? Prirodzene nie tak, ako pred rokmi. Čisto realisticky:
Dobrý deň, pán ... , alebo: zdravím Ťa, Karol, som rada, že sa opäť vidíme...
Keby som tak vedela, kto mi vtedy v Martine dal košom. Karol či Janko?
A ak sa to sto razy opakované nestane, nič sa nedeje. Myslím tým mňa. Aspoň nemusím rozmýšľať, čo a ako a vystačím si srdečným objatím a obrovskou pusou na líce, nech to bude kdekoľvek. Už sa viac pýtať nebudem. A náhodou, ak vysvitne, že došlo k omylu, tak sa nič, vôbec nič nebude diať. Prostredníctvom inej osoby pošlem to objatie a pusu, Tebe, Karol.