Som ročník 1952 a v kútiku svojho srdca som si včera hneď ráno zagratulovala k tomuto krásnemu výročiu. Sama sebe, lebo každý rok z tejto množiny si pamätám a viem, že nebyť ústupkov, tolerancie, detí, ale hlavne jeho a jeho prístupu k životu, ku mne, dnes niet o čom rozprávať. Ide o náš spoločný život, naše manželstvo.
Vtedy, koncom roka 1971, boli iné štartovacie možnosti, ale aj iné kritéria na to čo je rodina, láska, čo má v živote prednosť a bez čoho človek prežije.
Začínali sme ako 99% ostatných. S dieťaťom na ceste, bez bytu, s tradičnou výbavou do domácnosti a s možnosťou, že ak to nevyjde, nič sa nedeje, pôjdeme každý inou cestou. V tom období to nebolo nič mimoriadne, polovica manželstiev uzavretých v 70-tych rokoch sa rozpadla.
Viac ako o pocitoch, vzťahoch, láske sa v našej rodine rozprávalo o deťoch, bývaní, práci, o tom, aké to bude, keď deti budú veľké, bude dostatok času, peňazí a budem môcť vstávať ráno až po deviatej. I keď financie i v tej dobe boli pre život rozhodujúce, akosi som tomu nevenovala mimoriadnu pozornosť. Vedela som, s akou sumou môže rodina mesačne počítať a tomu som prispôsobila všetky naše potreby. Bolo i pôžičiek, ale nezruinovali nás. Ani našu rodinu, ani náš vzájomný vzťah.
Môj muž nikdy akosi nejavil záujem riešiť finančné náležitosti rodiny, takže financmajster som bola iba ja a doposiaľ to tak zostalo. S vedomím, že obaja do rodiny finančne vkladáme strop našich možností, prijala som tento fakt bez akýchkoľvek výčitiek, že je to málo a že to nestačí. Tak je tomu doposiaľ. Počas trvania nášho manželstva sme nikdy neriešili finančnú krízu s vedomím, že ktosi je za ňu zodpovedný, alebo ako to býva zvykom výčitkami či hádkami. Ľudovo povedané, kvôli peniazom sme sa nikdy nehádali, nikdy neboli v našej rodine spory. Hoci kríza nastala neraz. A vždy to bolo na mne, ako z toho von, lebo som vedela, že môj manžel urobil maximum a viac z neho nedostanem.
I v období, keď jeho bývalý zamestnávateľ mu z jedného dňa na druhý prestal vyplácať mzdu a 7 mesiacov sme žili bez príjmu, museli sme to riešiť. Nebolo to ľahké, riešenia vznikali doslova mesiac po mesiaci, ale prežili sme. Síce zadlžení, ale s nádejou, že v rámci vyrovnávacieho konkurzu nám peniaze daná firma vráti a my splatíme svoje dlhy. Dlhy sme splatili, firma nám doteraz dlží skoro 100 tisíc korún a zase je to iba na mne, aby som sa pokúsila o vrátenie danej sumy. Môj manžel tieto peniaze už v rámci spoločného života oželel a dopredu mi ich daroval. Teda dvojnásobné úsilie na ich vymôženie. Budú iba moje!!!
Ale keď tak bilancujem, v podstate všetky peniaze, ktoré pretiekli našou rodinou, boli vždy iba moje. A tak sme za tie „moje“ peniaze vychovali a do života poslali naše dve deti, videli sme pekný kus sveta, kúpili sme si dom a neskôr od základov ho prestavali a zrekonštruovali, dnes máme 5 krásnych životaschopných vnúčat ... a mne sa konečne naplnil môj sen. Vstávam po deviatej ráno. Napriek tomu, že 10 rokov nepracujem za peniaze, že na rodinnom rozpočte sa podielam sumou 1:4 – t.j. jedna čiastka ja a 4 môj manžel, žijeme úplne normálnym životom. Nemeníme zariadenie, to aj zo sentimentálnych dôvodov, nemáme auto,lebo ho k životu nepotrebujem, ale za to psa, žijeme úplne spokojne a harmonicky.
Môj muž sa podľa našich finančných možností obklopil elektronikou a stále na nej čosi vylepšuje, dopĺňa. Mojím svetom je počítač, internet a to, čo v rámci neplatených aktivít robím pre iných, odkázaných. Obaja sme boli nútení prejsť istým vzdelávaním a to hlavne v oblasti počítačovej gramotnosti a ja čisto z vlastného popudu aj cieleným trojročným štúdiom.
Na naše manželstvo sa dnes pozerám nie z pohľadu toho, čo bolo, ale čo nás čaká. Sme spolu 37 rokov. Z numeralogického hľadiska ideme do kopca, takže približne 6 ďalších rokov by malo byť prijateľných. Podľa dátumu jeho vzniku vstupujeme do 4-ky, t.j. ďalšej polovici, tej problematickejšej, ale nebojím sa. A podľa ďalších a ďalších výpočtov nás spolu čakajú roky plné harmónie, pohody, ale i behu do kopca. Nech bude akokoľvek, horšie už nebude.
Napriek tomu, že obaja máme svoje roky a mnohí okolo nás sa práve v tých rokoch rozvádzajú, menia svoje životné návyky, delia si spolunadobudnuté majetky, mám celkom jasno v tom, že čosi podobné nás určite nečaká.
Môj manžel by mi mohol ublížiť iba raz v živote. Bohužiaľ, nie je to vylúčené, máme to síce prerozprávané, ale bojím sa toho. Ublíži mi iba vtedy, ak odíde... n a v ž d y!!!
A že je to vzájomné, že možno on má väčší strach z môjho odchodu, hovoríme tomu: manželstvo požehnané láskou. O láske nezvykneme polemizovať, rozoberať jej podoby, my si ju preukazujeme denno-denne x-krát úplne obyčajným spôsobom. Môj muž pochopí, že som nestihla urobiť večeru, lebo bolo pre mňa určite čosi dôležitejšie ako jeho potreby. A ja som si už zvykla na to, že kvôli nášmu psovi dokáže ísť do obchodu aj večer po ôsmej, ale chleba si musím ísť kúpiť sama. Je to síce výnimka, ale občas sa to stáva.
Nie som zástanca osláv rôznych osobných výročí, narodenín, menín. Ale toto naše malé pekné, tvrdím neokrúhle jubileum, sme spolu oslávili. Dvadsať minútovým posedením v malom bistre pri zákusku a až cestou späť som si uvedomila, že ma táto malá oslava stála presne 37,- Sk. Neplánovane, ale symbolicky.
Už teraz sa teším na ten budúci november!
