Príloha č. l – najčastejšie dôvodyhospitalizácie pacienta na psychiatrii
Veľmi výraznú úlohu v kontaktes pacientom hrá dôvod a spôsob hospitalizácie. Totiž táhospitalizácia u neho môže byť dobrovoľná ale i nútená.
Nielen pri nútenej hospitalizácii zo zákona –doprovod polície, ale aj pri násilnej hospitalizácii zo strany príbuzných,pacient nespolupracuje, býva agresívny a svoj pobyt na psychiatrii zvyknevnímať ako pomstu okolia voči jeho osobe. Títo ľudia si zvyčajne neuvedomujú,že ich správanie je vyvolané psychickým ochorením. K tejto skupine môžemepriradiť aj alkoholikov.
Druhou skupinou pacientov sú ľudia,ktorých do nemocnice odporučil ich obvodný psychiater vzhľadom na ich zlýzdravotný stav. Môže tak ísť o prvú hospitalizáciu, ktorá je síce týmjediným východiskom pomoci pre pacienta, ale nielen on, ale ani jeho rodina junepovažujú za potrebnú. Prevažne sa to stáva u ľudí, ktorí sa po prvýkrátv živote dostali do blízkosti psychiatrie. Takýto náhle ocitnutie sa napsychiatrii si chorý človek viac-menej už ani neuvedomuje, jeho zdravotný stavje v mnohých prípadoch kritický. Čo sa týka jeho príbuzných, je to prenich značne stresová a záťažová situácia, lebo s niečím podobným v živote nemajú vlastné skúsenosti.Potrvá dlhšie, kým sa s danou situáciou nielen sami v sebea v blízkom okolí vyrovnajú, ale ešte dlhšie, kým príjmu za svoje, žeich príbuzný má vážne zdravotné problémy, ktoré neodznejú tak rýchlo, akochrípka.
Jednou zo skupín pacientov psychiatrie súľudia, ktorí sa tam dostali po pokuse o samovraždu. Tu ide vždyo ľudí, ktorí povinne musia prejsť psychiatrickým liečením, lebo pokuso samovraždu, resp. nedokonaná samovražda, je vážnym ohrozením životapacienta a nech sa tak stalo to z akéhokoľvek dôvodu, je potrebnétohto človeka vypočuť, psychicky zastabilizovať a z odbornéhohľadiska nájsť „tú poruchu v jeho myslení“, ktorá toto spustila. Dôvodomsíce môžu byť aj celkom reálne neriešiteľné životné situácie (vysoký úver,človek stratil strechu nad hlavou - bezdomovci, strata blízkej osoby, rozporyso zákonom), atď. I v týchto prípadoch je potrebné s človekomneustále pracovať, teda odborne medicínsky na neho pôsobiť, aby hľadalpredovšetkým východisko z tejto situácie a v rámci možnosti juriešil. Tá medicína určite nevyrieši jeho skutkovú podstatu, ale danému človekupomôže sa s ňou zmieriť, prijať ju do svojho života a žiť s ňoutrebárs aj celé roky.
Oveľa horšie sú na tom pacienti, ktorí saocitnú na psychiatri po nedokonanej samovražde, dôvod ktorej ani oni saminedokážu pomenovať. Tvrdia, že už majú života dosť a nechce sa im žiť.Týmto spôsobom dobrovoľne od nás odchádzajú ľudia bez ohľadu na ich sociálne,či ekonomické postavenie, alebo ľudovo povedané študovaní, bohatí, slávni, bezrozdielu veku, atď. Medializovanímživota rôznych známych osobností vieme, že sa to stáva pomerne častoa niekedy to tí druhí hodnotia asi tak, že „od dobroty nevedel, čo márobiť so sebou“. Nie, určite tomu tak nie je a každej takejto samovraždepredchádza ťažké psychické ochorenie a dlhodobo „vlastné utrpenie boľavejduše daného jednotlivca“, ktoré akosi okolie nezachytilo.
Čo sa týka hospitalizácie alkoholikov, jeto téma ktorej sa nateraz moc venovať nechceme, nakoľko tejto skupine ľudíbudeme venovať celý samostatný program z pohľadu liečenia na psychiatrii.V podstate aj keď ide o jednu z diagnóz psychiatrickýchochorení, táto je osobitná a ľudia hospitalizovaní kvôli závislosti naalkohole by mali mať osobitné priestory psychiatrie, lebo dôvodom ich ochoreniaje častokrát iba závislosť a ako liečba iných závislostí si vyžaduje inéliečebné postupy a prístupy k pacientom. Našou snahou je venovaťproblémom ľudí, u ktorých prepuklo ich psychické ochorenie bez ichzavinenia, na svojom ochorení nenesú žiadnu vinu, ktoré je viac-menejpodmienené geneticky či vyvolané náhlymi a nimi neovplyvniteľnýmiživotnými situáciami.
Najmenej problémovou skupinoupsychiatrických pacientov sú ľudia, ktorí sa na psychiatri liečia opakovane, súna tzv. preliečení, keď je potrebné upraviť alebo zmeniť liekovú liečbu. Mnohoráz ide o niekoľkokrát opakovanéa možno aj očakávané zmeny zdravotného stavu človeka vplyvom zmeny ročnýchobdobí, zmeny životného štýlu – zamestnanie, rodina, škola
a pod. U tejto skupinyje dobré to, že sú to ľudia, ktorých zdravotný stav a následne ajosobnostný profil tohto človeka je známy tak v rodine ako ajv blízkom okolí. Títo ľudia bývajú prevažne zdravotne zastabilizovaní, soschopnosťou sami zvládať svoj každodenný život v jednotlivých bežnýchrituáloch.
Aby sa človek - psychiatrický pacient-dostal až do tejto skupiny, neraz uplynú celé roky. Kým sa tak stane jehonajbližší príbuzní, ale hlavne on sám prejde ťažký úsek životnej cesty, kde jeplno iracionality, bolestí, nenávisti hlavne k sebe samému, opakovanésnahy o ukončení vlastného života, ale aj nenávisti a ublíženie tým,ktorých vlastne má rád a ktorých miluje.
Týchdôvodov môže byť aj viac, ale uviedla som hlavne tie najpodstatnejšie, prektoré sa človek zvyčajne ocitne na psychiatri v úlohe hospitalizovanéhopacienta.
Príloha č. 2 – Moja rodina, blízkipríbuzní a čo na to prípadne zákon?
Čosa týka Vášho príbuzenského stavu a postavenia človeka, o ktorom jeteraz reč a ktorý je práve hospitalizovaný, z pohľadu Vašej rodiny jeveľmi dôležité, aby ste mu Vy sami určili jeho pevné, trvaléa nemenné postavenie vo Vašom živote. Ale pozornosť, lásku, starostlivosťa pochopenie si žiada vždy bez ohľadu na to, či sa s ním stretávatedenne alebo iba raz za čas.
Tak, ako je dôležité poznať dôvodhospitalizácie nášho blízkeho, je potrebné prehodnotiť si svoj osobný vzťahk nemu a iba na základe vlastného poznania seba i jeho, je možného v nemocnici navštíviť bez toho, aby sme mu svojou prítomnosťouneublížili. A možno aj sebe.
Uvediem konkrétny prípad – vydatá žena, ktorácelé roky trpí psychickým ochorením, matka jedného až dvoch detí, nezvláda danúdomácnosť, výchovu detí a pre manžela je viac-menej záťažou postarať sapopri zamestnaní aj o detí a následne ešte aj o chorú manželku.Je možné túto situáciu riešiť rôznorodé – odchodom chorej ženy späťk rodičom s tým, že môže dôjsť aj k zmene trvalého pobytu. Tu jevšak potrebné zvážiť právne následky daného konania a rozhodnutie jepotrebné ponechať na oboch partneroch a to po dôkladnom a vážnomzhodnotení danej situácie. Nie je vhodné nikoho do tohto rozhodnutia nútiťnásilím, alebo vyhrážkami. To isté platí aj v tom prípade, ak sa zospoločnej domácnosti rozhodne odísť otec rodiny, teda manžel. Poväčšinou satakéto manželstvá končia rozvodom a partneri sa vracajú sťa dospelé detispäť k svojim rodičom.
Potom už najbližšími príbuznými nie súpartneri –manžel, manželka, ale ich rodičia. Kým nedôjde k rozvodu majúprávo aj oni byť informovaní o ich zdravotnom stave, ale len vtedy, aks tým hospitalizovaný pacient súhlasí. Teda je naozaj veľmi diskutabilnea hlavne veľmi osobné, čo sa týka, kto je pre hospitalizovaného týmnajbližším človekom. Niekedy stojí otázka nielen manžel či rodič, alebo vlastnédieťa, ale môže to byť aj iný príbuzný, koho chce hospitalizovaná osoba vidieť,stretnúť sa s ňou a môže to byť aj úplne cudzí človek. Rozhodnutie,kto je najbližšou osobou, ak to už nie je zjavne zo samotného správania sarodiny, nechajme na človeku, ktorý je na istú dobu pacientom psychiatrie. Nieje možné nespomenúť, ev. zabudnúť aj na citové puto, ktoré nás k nemuviaže.
A čím sú tie city trvalejšiea mohutnejšie, keď ich vznik datujeme spätne roky dozadu, tým lepšie prenášho pacienta. Trvalý a dlhodobý citový vzťah v akejkoľvek podobe jepre každého človeka veľkým darom a pre ľudí so psychickými problémami mátento dar určite dvojnásobnú hodnotu ako u zdravých ľudí.
Príbuzenskívzťah: Dospelé deti aich rodičia; Rodičiaa neplnoleté deti v rodine
Toto sa týka viac-menej najbližšíchpríbuzných a to i v tom prípade, ak už ide o dospelé deti,ktoré už majú svoju rodinu a tátoje plne funkčná. Rodičia by mali byť informovaní o zdravotnom stave svojichdospelých detí a to bez ohľadu na vek dieťaťa, alebo na vek rodičov. Mali.Lebo svoje dieťa, aj keď je dospelé nemožno „zrušiť“ bezodkladne a všetko,čo sa týka jeho, týka sa aj nás. Ak ideo rodiča neplnoletého dieťaťa, informácie by mal ako prvý dostávaťdostávať druhý rodič dieťaťa, prípadne starí rodičia, teda rodičia pacienta.Títo by ho následne taktným spôsobom a podľa veku dieťaťa, prípadne jehopsychickej zrelosti mali informovať, čosa s jeho otcom, matkou, prípadne so súrodencom deje. Tu sa veľmi žiadabyť vecný, zdravotný stav rodiča či inej blízkej osoby naniesť viac-menejinformatívne avšak s nádejou na skoré zlepšenie zdravotného stavu.Dôležité je vyvrátiť v dieťaťu strach o jemu blízku osobua citovo ho vydierať (to sa stalo preto, lebo ste maminku neposlúchalia boli ste zlí...).
Určite je toho podstatne viac, o čomby sa dalo rozprávať. Ale keď si každý z nás uvedomíme aspoň toto minimum,pomôžeme nielen nášmu blízkemu, ale do značnej miery aj sami sebe.
