Každý, kto sa raz ocitolv priestoroch psychiatrického odd., začal rozmýšľať o tom, aké tobude po jeho návrate domov a vôbec, čo všetko by mal a musí smeromk svojej osobe urobiť. Ide o skutočnosť, ako sa má správaťk blízkym príbuzným, známym, priateľom či voči spolupracovníkomv zamestnaní. Keď hovoríme o správaní, myslím tým, či priznať naverejnosti svoje zdravotné problémy, alebo o nich nehovoriť, dokoncapopierať ich.
Každá z týchto možností jesprávna, ak sa tak človek rozhodne sám v sebe a za seba. Do týchtorozhodnutí by ho nemalo tlačiť okolie.
Priznať svoje ochorenie alebo niea ak áno, tak komu? Bolo by úplne zbytočné, keby sa toto ochorenietajilo pred najbližšími členmi rodiny, t.j. pred manželom, rodičmi a dospelýmideťmi, prípadne pred súrodencami. Tak či tak postupne sa to naša najbližšiarodina o nás dozvie a tzv. zatĺkanie by nám mohlo v budúcnostiešte viac poškodiť.
Každý, kto sa ocitne na psychiatrii, ak touž jeho najbližší neurobili počas pobytu v nemocnici za neho, by mal domaa ostatnej blízkej rodine povedať, že síce strávili ste istý čas napsychiatrii, ale už ste z najhoršieho preč a prosíte icho zhovievavosť a trpezlivosť z ich strany smerom k Vášmuešte zníženému spoločenskému potenciálu. Ak to chcú počuť inak, povedzte im, žeešte nie ste pripravený rozprávať o svojom ochorení a hlavne, aby Vásdo ničoho nenútili, netlačili a to sa týka tak rôznychrodinno-spoločenských podujatí, či pri riešení rôznych rodinných problémova konfliktov. Vy sami rozhodnete, kedy príde tá chvíľa, že už mátedostatok síl žiť tak ako predtým. A vôbec tento čas sa nesnažte umeloskracovať, lebo po príchode domov z nemocnice to môže trvať aj niekoľkomesiacov.
Poproste ostatných, aby boli kuVám zhovievaví aj čo sa týka rôznych druhov manuálnej pomoci, prípadne, abyniektoré veci urobili za Vás. Môže to byť napr. vybavovanie rôznych druhovzáležitostí právneho charakteru – po úradoch, ale i návšteva školy Vašichdetí. Určite sa vždy ktosi nájde, kto Vám ochotne a nezištne pomôže.
Ženy, ktoré sa vracajú zopsychiatrie majú často obavy, ako zvládnu domácnosť, výchovu detí a či tovôbec bude niekedy tak, ako predtým. Je to veľmi ťažké. Tu musí nastúpiť –aspoň pri rozhodovaní – druhý partner a povinnosti sa musia prerozdeliťmedzi ostatných členov rodiny. Aj medzi deti. Kým sú deti malé, asi tak cca do15-násť rokov netreba ich zaťažovať podrobným vysvetlením zdravotného stavuotca či matky, iba im treba neustále pripomínať, že ich rodič má isté zdravotnéproblémy a preto v tej rodine je to tak, ako je. Časom určitepochopia, že ich pomoc je potrebná a možno aj nevyhnutná. Čo sa týkavarenia a ostatných vecí okolo domácnosti, je potrebné to zabezpečiť možnoaj inak, ako to býva v našich slovenských rodinách zvykom, trebárs tak, žepoprosíme o pomoc niekoho, kto nám aspoň 2-3x za odmenu navarí a razdo týždňa poupratuje, opere a dá do poriadku naše osobné veci. Zväčša satejto úlohy chopia najbližší príbuzní, rodičia a ak to nejde inak, jemožné k tomuto účelu poprosiť aj o zabezpečenie opatrovateľky.
Ďalším problémom pre človeka, ktorý saliečil na psychiatrii sú susedia, priatelia a známi. Povedať imo svojich problémoch, alebo nie? Tu neexistuje rada, ani recept. Každý viesám najlepšie, aký vzťah majú títo ľudia k nemu a tak treba aj konať.Individuálne a to aj vtedy, keď sa jedná o celú rodinu známych. Niektoríto berú úplne normálne, dokonca sú schopní povedať, - na čo mi to rozprávaš,choroba ako choroba ...Iní sa zase začnú vypytovať, spovedať dotyčného a nakoniecto aj tak nepochopia. V prípade, že sa chcete s niekým rozprávať,o tom, aké sú Vaše problémy, urobte to až potom, keď sa presvedčíte, žedotyčný je na Vašej strane a Vy, ako človek a priateľ, ste vplyvomsvojho ochorenia o tento vzťah neprišli. Je to veľmi dôležité. Je ažzarážajúce, že tzv. priateľ dokáže z Vás vytiahnuť aj tie najintímnejšieinformácie o Vašej chorobe a potom ich s úplnou samozrejmosťoupodáva vo vlastnom podaní ďalej. Nielenže je to podlé, je to aj protiprávnea Vy, keď máte pocit, že Vám takto ubližuje, máte právo podať na neho ajtrestné oznámenie. Ale nie o tomsom chcela. Iba to, že je naozaj veľmi dôležité dopredu si zvážiť, komu sazdôveríme. A o tom, či s niekým o svojom probléme chcetehovoriť, závisí iba od Vás, nie od manžela, manželky alebo detí, či rodičov.A o tomto všetkom by ste s nimi mali hovoriť už počas svojhopobytu na psychiatrii.
Najväčším problémom býva zamestnávateľa spolupracovníci. Podľa zákona nemá zamestnávateľ, keď stev pracovnom pomere vyzvedať sa, čo Vám je, nakoľko má Vašu PN-ku. Ste preneho skrátka PN. V prípade, že Vaša PN-ka trvá viac ako pol roka, má právoopýtať sa Vás, ako dlho budete ešte PN a či sa Vy osobne plánujetevrátiť. Podľa skúseností mnohýchpsychiatrických pacientov sa aj tak zamestnávateľ nakoniec dozvie o Vašejdiagnóze a to buď z dôvodov opakovania sa problémov, ev. pripožiadaní o prehodnotenie Vášho zdravotného stavu z tituluinvalidného dôchodku. Dokonca aj sám zamestnávateľ má právo poslať Vás naprehodnotenie zdravotného stavu z pohľadu profesie, ktorú vykonávate.Myslím si, že človek prejde mnohým trápnym situáciam, keď sa k danémuochoreniu otvorene prizná. V podstate nič zlé sa udiať nemôže, nakoľko ideo ochorenie a nie o trestný čin. Je už len na strane zamestnávateľa, ako sak danému problému postaví. A tie postoje – dnes je to ešte tak pol napol.
A kolegovia? To je už čosi iné. Pripracovnom tempe dnešnej doby nemožno očakávať od ľudí, že nám budú tolerovať nedokonalévýkony, slabšie pracovné tempo, či akési úľavy, kým to nemáme dané zákonom. Kýmčloveku nie je priznaná invalidita, či znížená pracovná schopnosť.
Napriek tomu odporúčam každémuvrátiť sa späť na svoje pracovisko a otestovať sa, či zvládne to pracovnétempo, ako predtým, kým ochorel. Ak nie, treba to znova riešiť PN-kou, ale nievýpoveďou. Ak Vám ju dá zamestnávateľ, patrí Vám v mnohých prípadoch odstupné.V prípade, že dáte výpoveď bez udania dôvodu, pripravíte sa nieleno odstupné, ale aj o istú časť podpory v nezamestnanosti.
A čo sa týka tých medziľudských vzťahov,to je už častokrát iba v samých ľuďoch. Najkritickejšie sa ku nám budúsprávať tí, ktorí sami majú podobné problémy, či to už priamo doma, ev.v príbuzenstve. To, akoby si kompenzovali vlastné frustrácie za to, čonemôžu. Žiaľ, býva to pravidlom. Ale garantujem Vám, že vzťah ku Vámu mnohých toto Vaše ochorenie nepoznačí a dokonca nech nie je pre Vásprekvapením, že nebudú to s Vami riešiť. Oni to totiž riešiť nepotrebujú.Pre nich je to ochorenie ako každé iné a v prípade, že ich poprosítev budúcnosti o pomoc určite to nebude pre nich problém. Myslím týmVáš zdravotný stav.
No celkom na záver by som Vás chcela taktrochu odhovoriť od tzv. kolegiálnych návštev priamo tu na oddelení, ev. tietzv. „súdružské“ návštevy u Vás doma po príchode z nemocnice. Totonech vyriešia za Vás Vaši príbuzní. Každá návšteva by sa mala ohlásiťa nebojte sa ľuďom priznať, že ešte nemáte dostatok síl prijímať návštevya venovať sa bežným záležitostiam, ktoré sa pri tých návštevách riešia.A v žiadnom prípade tieto návštevy ani v budúcnosti nerealizujtesám ako jediný hostiteľ. Nie je nikde povedané, akú záťaž Vaša psychikaz titulu prítomnosti iných ľudí zvládne. Majte pri sebe vždy v týchtoprípadoch kohosi, kto Vás bude tak trochu monitorovať a v prípadepotreby danú návštevu prítomných ukončí.
Naozaj, byť psychiatrickým pacientom nie je životná výhra. Pri akomkoľvek ochorení by Vás príbuzní a známihladkali, boli by ochotní plakať spolu s Vami, pomáhali by Vám a možno Vás aj ľutovali. Tu je to skôr o tom, že ostatní majú pocit, že Vám takmer nič nie je, že sa jednoducho vyhýbate životu a povinnostiam. Tým, ktorí sú tohonázoru, nevyhovárajte im to. Určite sa Vám to nepodarí a Vám to zhorší Váš zdravotný stav.Tento názor zmenia až potom, keď oni sami sa jedného dňa ocitnú v týchto priestoroch, ev. keď to bude niekto im veľmi blízky.
Ďakujem.Želám Vám veľa síl do života po návrate domov.
