Akosi sa mi v tomto lete nedarí meditovať. Na jar a vtedy, keď sa vyzliekajú stromy, sa mi dumá o čosi lepšie. Ktohovie, či svet na mňa už načisto nezabudol a tí ľudkovia, čo sú u domácich v počítači, ktohovie, či na mňa celkom nezabudli? Na mňa, kto som to ja? No predsa, som naša Vikinka a stále som tu u nás doma a stále som naša.
Už je to strašneeee dávno, čo moja domáca tam do toho počítača o mne rozprávala a písala, lebo ona stále ma o čom písať a stále sa s niekým vraj dorozumieva, ja hovorím, že iba sa vykecáva. Akoby to bolo veľmi dôležité, ako to vyzerá u Moniky v Amerike a prečo už nebýva tam, kde bývala. Mňa to teda vôbec nezaujíma. Ten svet je krásny aj u nás. Máme Nellynku, je to také malé okusovadlo, už skôr Nella, ale vôbec nevyrástla. Keď ma chce uhryznúť na nosík, musí si podskočiť, aby sa trafila. No, kto by si to vôbec dal? Tak pacinou po nej a rozmyslí si to. Preto mi zozadu obhrýza chvost a Aďko ju volá okusovadlo.
To Laurika už narástla. Nielenže jej po narodení zostali obe nohy, ale už sa tie nohy naučili aj chodiť a tak, ten náš malý ľudko, Laurika, chodí stále za mnou a volá ma havo, havo... ona je asi moc malinká, lebo nevie povedať Vikinka. Keby som vedela, čo chápe ročné dieťa a či vie, čo je to havo, alebo to robí len tak. Iba si zmyslela, že sa na mňa vyškriabe, ako doma na gauč, ale trvalo jej to moc dlho. Mňa to už nebavilo, odišla som von a malá Laura spadla na všetky štyri a narazila si h... pardon, malé deti majú pusinku a ešte dobre, že pri tom nevypľula to, čo jej tam dolu stihlo narásť. Veľkí tomu hovoria mliečne zúbky. Vôbec neviem, prečo mliečne, však ich musí mať dosť tvrdé, lebo jej pri tom páde z pusy nevytiekli. Dokonca jej tam zostali celé.
Už sú prázdniny, deti stále však okolo nás chodia do škôlky, lebo tie malé deti nemajú ani prázdniny, ani dovolenku. Dovolenku majú iba veľkí ľudkovia a to iba trochu a prázdniny iba veľkí školáci. Takže raz, keď som mala práve veľmi dobrú náladu a chcelo sa mi komunikovať s okoloidúcimi, ktosi na mňa strašne začal kričať a myslela si tá osoba, lebo to bola mamina, že ma prekričí. No kdeže, to ste ma ešte nepočuli brechať. Nikto na mňa nemá, keď brešem preto, že mám radosť. A keď sa zlostím, tak o tom ani nehovorím. Moji kamaráti to vycítia, oni vedia, že mi je ubližované a že sa bránim. Vtedy sa svorne pridajú ku mne a mali by ste počuť ten koncert. Ani sanitku, či policajné auto nepočuť hlasnejšie. A prečo som sa musela brániť? Ani som sa najskôr nebránila, ja som mala iba radosť, že vidím deti, že je teplo, že ma chceli možno aj pohladkať. Mne sa to tak zdalo, síce som moc brechala, ale vrtela som chvostom, teda mala som radosť a chcela som sa s nimi potešiť, pohrať.
V tom však tá mamina na mňa vyštekla, aby som konečne držala zobák, lebo sa ma deti boja, že som horšia ako pedofil. Najskôr som si myslela, že to vôbec mne nepatrí, lebo ja zobák nemám, mám iba - vážená pani, tlamu, tlamičku, - naši hovoria pyšťok- a ... čo je to pedofil? Vraj ten, ktorý má rád deti a tou veľkou láskou im ubližuje. Pedofil je ten, ktorého sa deti boja. No, moja zlatá mamina. Iba si zabudla tomu svojmu potomkovi vysvetliť, že pes nemôže byť pedofil, že pedofilom môže byť iba človek. Som síce moc šikovná, už vraj konečne aj rozumná, som stále naša Vikinka, ale stále som iba psom. Síce veľkou láskou našich domácich, som skutočne miláčikom všetkých malých i tých väčších našich ľudkov, ale naozaj, nemôžem byť pedofilom. Som iba psom a psom zostanem navždy. A či by som ublížila dieťaťu? Ja neviem, keď ja som taká hravá a tie deti niekedy nevedia pochopiť, že ja hru vnímam aj inak. A to tak, že na nich niekedy aj vyskočím a kto sa neudrží na nohách, občas ho to zloží rovno na zem do polohy ležmo. A potom... potom sa zľaknem, že ten ich rev mi ublíži a začnem sa brániť a až vtedy hryziem. Ešte som nikdy nikoho nepohrýzla, ale vraj psi to tak robia. A niekedy, moji kamaráti mi rozprávajú, že sú aj také miesta, kde sa psíkom ubližuje, kde ich priväzujú na stálo na reťaz, kde ich nemajú radi a dokonca ich bijú. Mňa naši nikdy, nikdy nebili a ani nikoho z mojich psích kamarátov. Bŕŕŕ... to musí byť strašné. Ja by som takého človeka dohrýzla na kosť. A potom, že psi hryzú? Moja domáca nemôže počúvať pieseň Psi sa bránia útokom, lebo keď ju hrajú, vždy príde ku mne a tutuľká ma. Nie, naši doma by mi nikdy, nikdy neublížili a ani ja im. Keby tak vedeli hrýzť, možno by na miesto mňa tú maminu trochu „olízli", aby pochopila, že nie som žiaden pedofil. Ja síce tomu nerozumiem, ale určite viem, že je to čosi veľmi zlé a že taká nie som. A keďže oni tomu rozumejú, trápi ich to. Preto po istom čase sme sa ja, naša Vikinka, a moja domáca spolu rozhodli, že o tom porozprávame tým ostatným našim známym do počítača. Viem, že teraz moja domáca to tak robí, lebo mi o tom rozpráva, ale ja tam nikoho, v tom počítači nevidím. Vôbec neviem, ako to budú čítať, keď nie sú tam. Nevadí! Možno si to prečíta aj tá pani mamina, ktorá sa svojmu synovi snaží nahovoriť, že som pedofil. Nie, nie je to pravda. Som iba pes, naša Vikinka.
A práve teraz začínam dumať o tom, prečo sa naši nedokážu zhodnúť na tom, čo je pre mňa v jedle dobré, správne, čo je nevhodné. Lebo... Ono to tak vychádza, že čo je správne a má byť strava pre psov, to chutí menej, alebo ak to vôbec chutí. A čo je dobré a mňam... vraj to je papaníčko pre ľudí, nie pre nás, ich miláčikov.
