Aby sa stal človek spisovateľom, nemusí byť osobitne ani moc múdry, nemusí dokonca ani dokonale ovládať slovenský jazyk, stavbu vety, či jeho pravopis. Toto všetko spĺňa podstatná časť slovenskej populácie, a napriek tomu nie každý je spisovateľom.
Spisovateľom by sa mal stať ten, kto cíti, že musí tým ostatným niečo povedať, niečo, čo ich zaujme, alebo aspoň ich s čímsi novým oboznámi, resp. vyvaruje ich podobného konania.
Nech je už motív písania kohokoľvek akýkoľvek, málokto ho má taký originálny ako Samko Tále z Komárna. On musí písať preto, lebo prší, má pokazený vozík a nemá iné čo robiť. Zaujímavé.
Rétorika tohto autora je svojbytná, originálna a ... mnohí ju zavrhujú, mnohí sa z nej smejú, iní vôbec nekomentujú. Je taká, aká je - aký je samotný Samko Tále.
Nielen samotná rétorika, dokonca i pravopis nám robí problémy pri čítaní slovenskej klasiky z medzivojnového obdobia a to dnes už u renomovaných autorov či pánov spisovateľov ako sú či boli Hečko, Jilemnický, či mnohí iní. Tak prečo nestroviť i rétoriku Samka T.?
Jeho druhá Kniha o cintoríne je výpoveďou myslenia človeka, ktorý je taký, aký je a ešte má chuť písať. Berme to ako fakt, že Samko Tále je reálnou postavou Komárna, i keď pod iným menom, ale je to on. Píše tak, ako cíti, ako vie a ako mu ústa hovoria, či „po slovensky - ako mu zobák narástol". Keby to ktokoľvek iný chcel napísať, možno by to bolo spisovné, správne po slovensky, ale z ďaleka by to už nebolo ono. Tak jedinečné a výnimočné. Jedinečné a výnimočné až tak, že táto malá útla knižočka bola preložená už do viacerých jazykov a baví ľudí takmer po celej Európe, dokonca aj v Sýrii.
Nie je nikde napísané, že spisovateľom sa môže stať iba človek s maturitou či vysokoškolským diplomom. Nie je ani stanovené, akú hodnotu musí mať jeho IQ, alebo akú profesiu má vykonávať. Istotne je zaujímavé rozprávanie našej blogárskej kolegynky, pani doktorky z ÁRA, lebo píše zaujímavo, múdro a o ľuďoch, s ktorými sa denne stretáva. Rovnako sú to autori z oblasti ekonómie, sveta zvierat, atď. Sú to ľudia, ktorí s danou skutočnosťou žijú deň čo deň, sú ňou presiaknutí, vedia, o čom to je. A nik iný nedokáže mať ich pohľad na danú vec, lebo je to ich špecifikum, ich život. Takže bez ohľadu na to, či má človek „päť ľudových", či vysokú školu banskú, o bani dokáže fundovane rozprávať a možno aj písať iba ten, kto tam strávil niekoľko rokov, kto si poctivo odfáral svoj banícky dôchodok a možno tam nechal aj vlastné zdravie, či navždy svojich kamarátov. Z úst či pera nikoho iného by to tak presvedčivé nebolo. Preto obdivujem baníkov v dôchodkovom (ale i v mladšom) veku, ktorí sa dokážu chytiť pera a písať. Nie je ich síce až tak veľa, ale čosi sa tak už deje.
Keď lekári majú nutkanie písať o svojej práci, to isté mnohí a mnohí profesionáli z iných oblastí, tak prečo nie Samko Tále? Jeho profesiou je život strávený viac-menej na ulici, i keď nie je bezdomovec. „Ulica" je jeho zamestnávateľom, živí ho a osoh majú obaja. On si zarába, a zároveň zbavuje mesto prebytočných, nepotrebných druhotných surovín.
Samkovi kolegovia, to sú práve tí, o ktorých tak presvedčivo v knihe rozpráva. Presvedčivo, svojským jazykom, ktorý nás dokonca pobaví. S veľkým citom pre spravodlivosť, ale pritom pomerne jednoducho, opisuje svoj vzťah k príbuzným a vzťah príbuzných k nemu. Deje, ktoré v živote „nás normálnych" dokážu riadne vytočiť, resp. padáme kvôli ním až na zem, on iba popisuje. Vecne, s rozumom jemu vlastným. Ide o smrť, riešenie národnostnej či rasovej otázky, sociálne problémy, atď.
Táto malá, rozsahom útla kniha, ale rozhodne zaujímavá je dokumentom, že aj ľudia s „inakosťou" dokážu tvoriť. Samko nie je jediný, ktorému napriek jeho handicapu vyšla kniha. Tých je podstatne viac. Možno tie literárne práce nikdy nezískajú novinársku cenu, či iné ohodnotenia, ale určite si získajú srdcia mnohých čitateľov. Lebo... lebo sú písané s citom, so zmyslom pre realitu a hlavne nie pre zisk. Často sú iba jednoduchou výpoveďou o zložitom živote, ktorý musia žiť. V tom je ich jedinečnosť, sila, hodnota.
Takže Samko Tále ... či iní, jemu podobní. ÁNO! Vrele odporúčam každému, kto má rád humor cez slzy a dokáže sa na svet dívať cez okraje závesu na okne zvanom „moja duša".
