Blogerkou som sa stala nie preto, že som sa chcela zviditeľniť, ale najmä preto, že tento blog mi dával možnosť vyjadriť si svoje myšlienky, city a názory a hneď, ako sa v mojej hlave zrodil príspevok, o pár hodín bol na blogu.Takmer žiadna recenzia, nečaká sa na tlač a tiež aj, že tzv. archív príspevkov a jednotlivých blogerov je v okamžiku k dispozícii. To myslím oproti iným médiam narábajúcich s písaným slovom. Tých blogov rôznych existuje na webe mnoho. Do niektorých prispievam aj ja, ale... Blog sme.sk má oproti iným predsa len jedno veľké plus, resp. možno pre iných mínus. A síce. Musí sa písať pod skutočným menom autora, žiadna anonymita. Vyhovuje to? Ako kedy. Určite je ľahko písať tak, že človek sa schová za akýsi nik, i keď u mňa vraj aj to prezrádza. Som dosť priehľadná, možno originálna a tí, ktorí poznajú spôsob môj spôsob tvorby slova, tvrdia, že ja sa pod žiaden nik neschovám.
Takže, vlastná identita. Som za! Aspoň v mojom prípade. Takto som sa odvážila vysloviť nekonečný rad myšlienok, ktorý zverejňuje mnohé intímnosti z môjho života a tí, ktorí ma dobre poznajú, tvrdia, že neraz ide až o duševný spriptíz.
Je zaujímavé, že nikto z radov mojich najbližších, t.j. moje deti, vnúčatá, sa proti tomu nepostavil. Pravdaže, ide o to, že moje príspevky čítajú iba vtedy, keď im ich akosi „nanútim", t.j. prepošlem. Hlavne tie, kde sa prezentuje naša Vikinka. Ďalší príbuzní možno ani netušia, že mám akýsi blog a prispievam do neho. Sú viac orientovaní na rôzne pokecy, facebooky, atď., stránky, na ktoré zase ja nechodím, takže sa nemôžeme stretnúť.
Preto s kľudom Angličana a povahou Slováka môžem písať čokoľvek, bez toho, že by to malo k mojej osobe od blízkych príbuzných nejaké odozvy.
To už nemôžem povedať od mojich „kolegov" blogerov, ale preto ten blog.sme.sk existuje a prihlásila som sa do tejto veľkej rodiny práve preto, aby som mohla byť účastníkom diskusie z oboch strán. Ako zvládam jazyk, tvorbu slova, štylistiku, to nechám na iných. Každý sme čímsi výnimočným, máme vlastný štýl, mal ho Janko Kráľ i Pavol Dobšinský a obaja boli vynikajúci. V tom to byť nemusí. Ide o to, čo je obsahom jednotlivých príspevkov.
Nielen u mňa, ale takmer u všetkých, prevláda akési smerovanie k čomusi, čo je človeku najbližšie. Možno profesionálne, možno ako iba koníček. V mojom prípade je to pol na pol ŠŤASTIE SI TY a všetko, čoho sa dotýka. Prirodzene sú to KNIHY a ja, lebo to je ďalšia časť môjho života. A potom samozrejme môj manžel, moja rodina, NAŠA VIKINKA a život okolo mňa, ... čo sa ma bytostne dotýka. Nateraz sú to pripravované zmeny v rámci blog.sme.sk.
Pýtam sa, čo sa vlastne deje? Prosím, berte to ako fakt, nejdem sa ospravedlňovať za nevedomosť, ale naozaj končíme? Kto to rozhodol a prečo? V nejakom príspevku som sa dnes dočítala, že ktosi za kliknutia dostával provízie. Je to skutočnosť, že VIP blogeri majú za každé kliknutie na karmu platené? Nie je to náhodou myslené ironicky? Vekovo patrím k tej skupine blogerov, ktorých možno viac zaujíma obsah jednotlivých príspevkov, ako práca administrátora, takže sorry! Neovládam všetko to dianie, čo sa deje „v zákulisí" a možno aj preto, že nečítam to, čím by mal prejsť každý bloger, t.j. tie rôzne zásady, podmienky, atď...
U mňa je to vždy z opačnej strany. Keď pochybím, upozornili ma a nedostatky som odstránila až na výzvu. Že to bola z mojej strany chyba, nejak mi to „žily netrhalo".
Nikdy som sa však nespreverenila etickým, morálnym i „prikázaným" zásadam vo vlastných príspevkoch. Vždy som rešpektovala názor iných, ktorí sa k nim vyjadrovali, reagovala som naň a myslím si, že nakoniec vždy došlo k akémusi tichému súhlasu oboch strán. Nikdy som sa nesnažila jeho názor vyvrátiť, iba som ho doplnila o podstatné, v príspevku nevypovedané. Dvakrát som rozhodla o tom, že K tomuto článku nepovoľujem diskusiu. Prečo? V jednom prípade preto, lebo som nechcela byť terčom zla iba za to, že mám iný názor ako tí druhí. A že vieme byť v diskusiach dosť ostrí, sarkastickí až zlí, to som sa presvedčila hlavne pri mojom príspevku Farárova milenka. Nič to. Stalo sa. V tom druhom prípade, som chcela chrániť totožnosť osoby, ktorá mi je aj dnes moc blízka.
Blog.sme.sk bol pre mňa úžasnou možnosťou realizovať sa vo vyjadrovaní mojich názorov na svet, ľudí okolo mňa i k tomu, čo sa priebežne rodí vo mne. Myslela som si, že to pretrvá ďalej, že... blog.sme.sk existoval dávno predtým, ako som sa zapojila do tohto diania a to, že končíme, akosi nedokážem stroviť. Bol pre mňa pojítkom medzi ostatným svetom, ľudí v ňom, ktorí si na moje príspevky zvykli a hodnotia ich ako úsmevné, zaujímavé a ľudsky bohaté. Dokonca počas môjho pobytu v nemocnici ďaleko od môjho domova ma nielen po mene, ale aj podľa fotografie a môjho slovníka spoznal istý pán doktor, ktorý bol členom lekárskeho tímu, ktorý ma liečil. A že šlo o dosť náročný a zložitý operačný či liečebný výkon, bola som tam trochu dlhšie ako zvyčajne. Spolupacienti v mojom okolí, nechápali, ako obyčajná žena kdesi zo stredného Slovenska upútala pozornosť o mnoho rokov mladšieho lekára tak, že sa k nej správal úplne inak, ako k ostatným. V jeho správaní ku mne bol istý obdiv, úcta a hlavne sme mali ľudsky tak blízko, že niekoľko krát sme si na lekárskej izbe čítali navzájom svoje príspevky, diskusie k nim a aj príspevky iných. Do podrobna sa dozvedel, prečo si myslím, že každý z nás je pre niekoho šťastím a ja som sa od neho dozvedela, že medicína a pacienti to nie sú len biele plášte, ale aj paragrafy, zlosť či dokonca osočovanie a závisť. Aj o tomto je pre mňa blog.sme.sk.
Nielen pán doktor z istej nemenovanej kliniky, ale aj niekoľko mediálne zaujímavých ľudí ma okamžite spoznalo hneď pri predstavovaní, ľudia z rôznych inštitúcií, na polícii, u nás na ÚP či daňovom úrade. Hovorím vždy o ľuďoch, i keď ide o jednotlivcoch, ktorí majú svoje meno. V každom prípade som ich vnímala ako zástupcu danej inštitúcie, ich menu som nevenovala pozornosť. Až dovtedy, kým ma neoslovili menom s tým, že: vitajte u nás, moja kolegyňa z blogu, som rád, že Vás osobne poznávam. Ono to bolo vždy neskôr obojstranné. Len dodnes nedokážem pochopiť, že ako ma títo ľudia súkromne v sebe rozpitvali a neskôr sme sa bavili aj o tých najitímnejších nuansách môjho života z uverejnených príspevkov.
Takže doslova: som duševnou striptérkou! Mne to však neprekáža. Ak iným nevadí moja duševná nahota, ak sú ochotní ju zdieľať, necítim to ani ako hanbu, ale ani ako exibicionizmus. Som to skrátka ja, vo vlastnej nahote, taká, aká v skutočnosti som.
Takže, ako to bude s nami, blogermi, so stránkou blog.sme.sk ďalej? Naozaj končíme? Bude sa ešte dať vrátiť k daným príspevkom a ako? Nielen k tým mojím, ale hlavne k iným? Alebo tie, ktoré majú pre mňa nejak osobitný význam, mám si špeciálne uložiť? Je možné, že by mi ktosi urobil archiváciu celej stránky blog.sme.sk tak, aby som sa k nej mohla vrátiť vždy, keď to budem potrebovať, aj po rokoch? Alebo to technicky nie je vôbec možné? Prosím, pomôžte mi zvládnuť tento technický problém, lebo toto neovládam. Akúkoľvek pomoc zo strany Vás, moji kolegovia, blogeri, uvítam aj prostredníctvom pošty. Ak budete mať záujem a chuť, už teraz ď a k u j e m.
A čo bude ďalej, keď sa stránka blog.sme.sk stratí a prestane byť aktuálna? Bude možno nanovo sa registrovať, písať a čo bude dôležité pre zriaďovateľa, administrátora a pre samotných blogerov? Prosím, vyjadrite sa. Sme predsa len na jednej lodi. Nemám pravdu?
