Najskôr som si v hlave urobila rubriky, aby som sa ako tak roztriedila vo svojich pocitoch. V mojom blogu majú isté poradie, ktoré som im určila ja, ale v živote ich takto netriedim. V tom skutočnom živote idú rovnobežne všetky spolu a sem tam z nich jedna, či dve sa presunie na čas pod ňu a ako dve rovnobežné koľajničky, idú zase spolu s ostatnými.
Nie prioritou, ale veľký kus myslenia, konania, cítenia a žitia mi zaberá rubrika Dva mínus. Kdesi v diskusii som už spomenula, že to nie je o hodnotení podľa školského systému, že to nie je o priemere. Dva mínus je teda o mojom vlastnom myslení v polohe mínus. Keď sa k tomu pridá aj mienka verejnosti a v podstate väčšina (či to už v rámci celého Slovenka, alebo v médiach, inokedy mi na to stačí iba moje bezprostredné okolie) cíti tento problém ako mínus, je z toho mojich DVA MÍNUS. Takže okolo mňa a hlavne vo mne, je toho ešte tak veľmi veľa na Dva mínus alebo len 2-.
Rubrika: Nezaradené, alebo Všetkým, možno aj tá stále ešte nenaplnená Rozhodnuté je moje hlučné: Nebuďte hluchí, skúste počúvať. Čo? No predsa rozprávam aj o tom, o čom aj ostatní, len tí ostatní, to ešte nenapísali. A rubrika o našej Vikinke? Akoby nemohla nebyť, keď ona je celkom reálna a stále je tu pri mne. Samozrejme, Vikinka! Očami sa ma vždy slušne opýta: môžem? – ale na odpoveď už nečaká. Sedí pri mne, občas mi pacinou buchne na klávesnicou, občas mi vyskočí na kolená a je po písaní, občas mi diktuje. Keby som jej vyhovela, nezostalo by mi času na iné témy.
Prioritou môjho myslenia, cítenia i žitia, chcela by som povedať, že je rubrika ŠŤASTIE SI TY. Ale netvrdím to tak presvedčivo, lebo by sa mnohí urazili, že práve „títo a toto“ je pre mňa všetkým. Mám predsa aj rodinu, manžela, deti, atď... „Títo a toto“ je pre mňa osobitným šuflíkom môjho života, i keď sa občas tvárim, že je to iba moja „kvázi“ robota. Nie je to síce celkom úprimné, skôr diplomatické, ale robím tak preto, aby boli „všetci spokojní“.
Teraz iba pre seba a pre tých, ktorí chápu: ŠŤASTIE SI TY, alebo „títo a toto“ je pre mňa podstatou žitia. Prečo? Lebo to tak cítim, chcem, aby to tak bolo, lebo ľudovo povedané „mám na to nos“ a dnes si už môžem povedať, že som tam, kde ma treba, že som dobrá!!!
Moje príspevky na blogu sú v tejto rubrike vždy z jedného súdka. A kým tu na tom blogu budem, bude tak i naďalej. Nie, do sveta slova a komunikácie som nevstúpila iba kvôli tejto rubrike, ale rozhodla som sa jej venovať v takom rozsahu, ako momentálne cítim. Témy, ktorými by som rada oslovila iných, nie sú práve najčítanejšie a najzaujímavejšie. A určite, Bámbi, to nie je iba kvôli pravopisu. Sorry!!! Tieto témy si otvorí iba ten, kto vie o čom sú a možno na rubriku ŠŤASTIE SI TY klikne iba raz a nikdy viac. Čo už? Jej obsah bude vždy o tom istom – o tom, ako každý z nás je pre niekoho šťastím!!!
Na túto tému som už publikovala v rôznych médiach, či v časopisoch, pomerne dosť príspevkov. A s rovnako okrajovým záujmom, alebo lepšie povedané, s nezáujmom verejnosti. Určite si nemyslím, že by na príčine bol môj štýl prejavu, skôr obsah.
Ale... aj ten najväčší kus cesty, aj ten najvzdialenejší cieľ, vždy začína krokom – prvým, druhým, atď. Moje príspevky by mali byť tými prvými krokmi v rovine odbúrania TABU a priblíženie sa k problémom zlyhania ľudskej psychiky.
Naozaj je ťažko presvedčiť celkom cudzích, nezainteresovaných ľudí, že sa niečo deje a že je o čom rozprávať. O tých blízkych, keď sa to udeje priamo v našej rodine, rodine sestry či brata, sa mlčí. Práve dnes som svedkom, že v mojej najbližšej rodine sa čosi udialo, niečo, o čom som chcela dnes pôvodne písať, ale nikto o tom nerozpráva. Takže ani písať nebudem. A rozprávať o tom prvá ja, nemôžem. Lebo napriek tomu, že sa stále vypytujem, čo nového, všetci sa tvária, že sa nič nedeje. A ono sa deje!
Človek to musí zrejme najskôr spracovať, neskôr sa s tým zmieriť a až potom, keď to prebolí, keď sa to časom ako tak vytesní, potom sa bude dať o tom aj rozprávať. Možno.
Vždy, keď listujem na stránkach blogu sme.sk hovorím si, že mnohé z tých príspevkov majú nohy a ruky. Utekajú za čitateľom aj keď na boso a keď ich človek ako tak prehliadne, otvoria si k nemu dvere rukami. Jednoducho ich človek musí prečítať.
Moje príspevky sú bez ruké. Možno sú také, ako som i ja. Nikdy som rukami neotvárala cudzie dvere, aby som mohla vstúpiť. Vždy ich radšej otváram srdcom. A podľa mojich príspevkov, mnohé z tých dverí zostávajú navždy zatvorené.
Dokedy budem mať odvahu, chuť a možno aj to budem považovať za vec cti písať o tých v rubrike ŠŤASTIE SI TY? Zrejme dotiaľ, kým ma blogeri nezrušia, ev. kým moja karma i čitateľnosť nedosiahne 0,00 a budem musieť odísť. Preto občas načriem aj do iných oblastí. Koniec - koncov je tu aj naša Vikinka, a tá sa ma stále pýta: - môžem? Tak som jej sľúbila, že keď sa vrátim teraz z nemocnice, budeme spolu písať o nej a jej kamarátovi od susedov. Niečo ako v rozprávke o psíkovi a mačičke. Bude to ako Vikinka a susedov Alex pomáhajú domácim ničiť to, čo oni (tí domáci) sami nestíhajú. Možno o tom Vikinka práve nechce, radšej o tom, ako je príma, keď susedia robia plot a spolu s Alexom si prerozdelili naše pozemky. Zbytočne jej rozprávam, že ona má svoj portál i blog na inej webovej stránke, že tu na tejto to býva viac o ľuďoch, odporuje mi. Tak vraj prečo sú tam potom tie rozkošné mačiatka, ktoré sa len tak pre nič za nič vyvaľujú v ľudskej posteli a ešte sa na tom smejem?
Nech sú tie moje, Vaše príspevky o čomkoľvek, som rada, že sú. Podľa nich pomaly spoznávam jednotlivých ich autorov, ich spôsob myslenia i písania. A hlavne, všetky príspevky i keď nie sú práve o nás, o ľuďoch, všetky sú pre nás, pre ľudí.
