Môj prvý - prvý september sa začal v roku 1959 v malej dedinke kdesi na západnom Slovensku, kde skoro 95% obyvateľov hovorilo medzi sebou maďarsky a možno viac ako polovica z nich slovensky vôbec rozprávať nevedela. Naša rodina sa medzi túto komunitu prisťahovala tesne pred začiatkom školského roku z českého prostredia a my, deti, sme nemali ani potuchy, čo nás čaká. Pre mňa to bol prvý september vôbec po prvý raz v živote, sestra si pamätala aj niečo iné. Najväčším prekvapením pre nás všetkých bola jednotriedka. Jedna slovenská, jedna maďarská. Keďže som nič iné predtým nepoznala, brala som to úplne normálne, nevedela som, že to môže byť aj inak.
Jednotriedka. Škola neveľká budova, od hlavných dverí úzka dlhá chodba, ktorá viedla na školský dvor a z tej chodby sa vľavo vchádzalo do slovenskej ZŠ a pravá strana patrila maďarskej ZŠ. Slovenská i maďarská ZŠ, to boli dve samostatné miestnosti cca o rozmeroch 10-12 x 6 až 8 m - možno o čosi menej. Nebolo tam šatní, ani WC, iba lavice, také staré školské, potom stôl pre učiteľku, tabuľa a kachle na pevné palivo. Pri dverách zopár vešiakov na kabáty a čierna, olejom udržiavaná, drevená dlážka. To isté i na maďarskej strane. Vo dvore bola nová prístavba, MŠ, teda tzv. úvoda. A to tam čosi podobné: - jedna trieda, akýsi sklad a malá chodba. Žiadne šatne, žiadne WC-ko, nič. WC-také suché, latrínové - dva kusy. Chlapčenské i dievčenské. A čerešnička na torte - byt učiteľa, neskôr kabinet či zborovňa.
Tento úvod iba preto, aby ste našli cestu nielen do ďalekej minulosti, ale hlavne do tej jednotriedky. A musíte sa poponáhľať. Vyučovanie sa práve začalo.
Je osem hodín a v triede je približne 8 až 10 žiakov. To sú žiaci tretieho a štvrtého ročníka. Tretiaci majú slovenčinu, po päťminútovom výklade spracúvajú isté gramatické cvičenia a to tak, že dopĺňaním dvojhlások a i/y s prepisom textu do zošita. A majú to hneď zdupľované, lebo neskôr pani učiteľka bude potrebovať trochu viac času venovaného štvrtákom. Tí štyria-piati tretiaci si upratali svoje pracovné prostredie, tašku do lavice, pero do rúk a pre nich sa začala práca. Iní akoby nejestvovali. Pani učiteľka sa nasledujúcich dvadsať minút venovali štvrtákom a učila ich základy azbuky. Pekne, ako malé deti, keď sa učia písať. Dnes to bolo veľmi ľahké, lebo sa práve učili písať veľké i malé F - a to je predsa skoro ako slovenské T, len má na brušku balónik z každej strany. Dnes sa vraj veľké F píše v azbuke trochu inak, ako síce ako naše T, len bez tej hornej časti a brušká sú hore. Ale spoznala by som ho napriek zmenám, lebo toto písmeno ma i azbukou, vzhľadom na moje priezvisko, sprevádzalo celým detstvom - dopisovanie s pioniermi zo ZSSR. Takže pani učiteľka učí práve štvrtákov písať F a čože na tom, že podaktorí z tretiakov sem-tam prestanú pracovať a počúvajú pani učiteľku. Tá práve píše na tabuľu nové slová a keď nahlas vysloví moje priezvisko (rodné meno), ktoré sa začína na F, určite spozorniem. Okrem toho, už viem aj ja prečítať mnohé slová písané v azbuke a toto nové F si doma zapíšem do môjho cvičného zošita, i keď nemusím. A zisťujem, že v podstate základy azbuky ovládam tak, ako moji súputníci štvrtáci. Pani učiteľka, vtedy po dvoch-či troch rokoch chodenia do tejto školy, už súdružka učiteľka, potom nechá štvrtákov opisovať nové slová v ruskom jazyku, v ktorom sa sústavne opisuje písmeno F a začína sa venovať našim prácam. U každého žiačika osobne skontroluje správnosť zadanej úlohy, opraví chyby a po jednom rozoberáme zadané cvičenia, každú vetu a odôvodňujeme to, čo sme do nich vložili. Stíhame to v časovom termíne jednej vyučovacej hodiny a ešte nám stihne zadať domácu úlohu. Dnes sme sa nové nič neučili, iba sme si zopakovali učivo zo včerajška. Druhú hodinu máme počty, učíme sa deliť. Štvrtáci majú zemepis, vtedy to bol zemepis, nie vlastiveda, oni si prvých pätnásť minút čítajú nové učivo a nám s. učiteľka vysvetľuje základné prínicípy delenia. Názorne. Na jabĺčku, na čerešniach, atď. Niekedy padne za obeť aj jej chlebík, ktorý má zrejme na desiatu. Je ochotná ho rozkrájať, len aby sme lepšie pochopili. Potom kreslíme delenie. Nedelíme, my sme počty kreslili. Už vtedy to bolo zrejme čosi ako učenie sa množinami, len to tak nikto nevolal.
Štvrtáci vedeli, čo im bude vysvetľované a tak svoju učiteľku sami dopĺňali vo výklade. Vedeli, kde tečie tá rieka, ako sa volá, ktorými vrchmi či dolinami preteká, atď. A pre nás tretiačikov to bola úžasná kulisa, ako z rádia.
Po dvoch hodinách prišli do školy prváci a druháci, to bolo cca tak o desiatej a najskôr dostali priestor druháci. Bolo nás približne 4 a 4-5 prváčikovia. Druháci mali čítanie, prváci písanie. Kým pani učiteľka predpisovala na tabuľu pre prváčikov nové písmenka a vysvetľovala im, ako ich napísať, druháci si potichu čítali domáce úlohy a potom prváčikovia písali a každý z druháčikov musel nahlas prečítať článok z čítanky, ktorý sme mali na doma. Neskôr prváčikovia slabikovali napísané písmenka v zošite a druháčikovia si prepisovali do zošita z čítanky básničky, alebo nové články. Tak sa učili čítať i písať naraz, teda rovnomerne pracovať s daným textom. A štvrtáci či piataci, čo tí medzi tým? Tí mali vtedy gramatické cvičenia, alebo počtové hry, tak to volala naša pani učiteľka. Kto viac vypočíta a správne. Samozrejme, šlo o riešenie prípadov z predchádzajúceho dňa prvých hodín. Takto to cca šlo tie tri-štyri vyučovacie hodiny a potom postupne štvrtáci odišli domov a prišli do školy piataci. Niekedy aj okolo obeda a boli v škole do tretej. Inokedy sa vystriedali ráno so štvrtákmi. Šlo vždy o to, aby s. učiteľka mala priestor hodinu-dve vysvetliť deťom novú látku, nové učivo tak, aby sa im mohla venovať. Iba sa čudovala, že to, čo im začala vysvetľovať, deti vedeli už z predchádzajúcich rokov, keď sedeli v nižších ročníkoch.
Neviem, ako sa dnes vyučuje v jednotriedkach. Ja som tento typ školy absolvovala v prvých štyroch ročníkoch. Bola to naozaj malá jednotriedka, síce slovenská, ale v maďarskom prostredí. Takže komunikovali sme rovnako dobre maďarsky, ako slovensky. Na spoločných akciách školy, nech bola komunkácia v akomkoľvek jazyku, všetko sme rozumeli, bolo skátka fajn.
Niekto povie, že vedomostná úroveň žiakov musela byť zrejme veľmi nízka, resp. trestuhodne nízka. Po ukončení štvrtej triedy sme sa presťahovali z tejto malej, možno do 500 ľudí malej dediny, do veľkého okresného mesta, ktoré vtedy mohlo mať cca 40 000 ľudí. A škôl... do jednej z nich som ako piatačka začala chodiť a ... síce som bola tá z malotriedky, čakali akési „chúďa", ktoré sa však nekonalo. Zapadla som medzi nových spolužiakov bez problémov a nebyť trojky z kreslenia či hudobnej výchovy, bola som v mnohých predmetoch prominantka triedy, skrátka ešte aj dnes - hviezdička -. A to nielen v slovenskom jazyku, ale i v ruštine, zemepise, atď. Že som nemala predpoklady k žiadnym z výchov - telesná, hudobná, výtvarná, to je vec „genofondu" a nie zlých základom malotriedky. I keď, priznám sa, nikdy som nemala tieto predmety rada a v tej jednotriedke som bola vzdelávaná tak, že všetky ročníky sme mali tieto predmety naraz všetci - od prváčikov až po piatakov, neskôr už len štvrtákov, a ... radšej sme vtedy umývali dlážku v „zborovni", či nosili uhlie. Dokonca som x-krát bola učiteľkou a vychovávateľkou úvody, lebo práve táto s. učiteľka bola jedinou osobou, ktorá vedela hrať na klavíri a počas dvoch hodín hudobnej v jednotriedke, som dávala pozor na všetkých päť detí, ktoré vtedy chodili do úvody. A bola som na to náramne pyšná.
Dnes neviem posúdiť, či vzdelávanie v týchto podmienkach bolo adekvátne školským normám, ale poznám osudy mojich spolužiakov. Podobne ako ja, i oni už do piatej triedy chodili autobusom do veľkej, vraj normálnej, školy vo Vrábľoch a nikto z nich nikdy neprepadol. Jeden z mojich vtedajších spolužiakov sa stal pilotom, všetci sme skončili neskôr stredné školy a mnohí z nás sú vysokoškolsky vzdelaní ľudia. A všetci sme začínali pri zle ťahajúci kachliach v maličkej triede s pani učiteľkou Podebradovou.
Možno na toto zabudnúť? Len akosi mi jednotky stále voňajú vanilkovým cukrom. Boli to keksíky, ktoré doma pekávala naša pani učiteľka a miesto známok nám rozdávala sladkosti.
Jednotriedky, či malotriedky, ožili znovu po roku 1989. Ktohovie, ako sa v týchto podmienkach pracuje dnešným učiteľom a aký pohľad na tento druh výuky majú samotné deti?
