Boh mi je svedkom, čo všetko som už napísala, o tomto hroznom nešťastí. Napísala, odložila do šuflíka a ... možno to raz dám aj na blog. To, čo sa udialo včera v Handlovej, rozsah tejto tragédie nie je možné zmeniť za menší slovami, nech sú od kohokoľvek, písané, vypovedané. Ale predsa len, chcela by som pozostalým čosi odkázať.
Odkaz pozostalým: ja osobne s Vami prežívam túto obrovskú tragédiu a všetkým, ktorých sa táto udalosť týka, moja osobná úprimná sústrasť. Skutočne, nie ste v svojom žiali, v svojom smútku samí. Smúti s Vami celá horná Nitra, Prievidza, Nováky a ich okolie. Určite aj iní, mnohí ľudia na Slovensku.
Vás všetkých, ktorí dnes prežívate svoje čierne dni, prosím, plačte. Koľko sa len dá a nech ste kdekoľvek. Plačte a vzývajte mená svojich blízkych. Im už síce nepomôžete, sebe áno. Máte právo hnevať sa na celý svet, na tých, ktorí sa mali starať o bezpečnosť Vašich drahých, máte právo ich obviňovať, máte právo žiadať vysvetlenie nielen od nich, ale aj od Boha, prečo, prečo práve ten Váš syn, otec, manžel. Že žiadnu odpoveď na svoje otázky nedostanete? Nevadí! Vám to pomôže zmieriť napätie, úzkosť, bolesť.
Už to nikdy, nikdy nebude tak ako predtým. Dlho, dlho potrvá, kým si zvyknete na túto obrovskú zmenu v živote. A dá sa to vôbec prijať a žiť s tým?
Vždy to bude bolieť; aj tých ktorí majú 15-násť, či niekoľkonásobne viac. Táto bolesť a strata je najpáľčivejšia u tých, ktorí s nimi žili v spoločnej domácnosti, tam budú najviac chýbať. Ale... sú aj iní príbuzní. Rodičia, súrodenci, ostatné blízke príbuzenstvo.
Dvadsať mŕtvych mužov, minimálne 500 ľuďom, ich príbuzným, sa včera zrútil svet, stratili zmysel života, načas svoju identitu, svet pre nich prestal existovať. Aké je všetko, všetko nepodstatné. Lacné, bezvýznamné, ale o to dvojnásobne boľavé. Aj samotný fakt, že sme to my, čo sme zostali a musíme žiť, bolí... A bude ešte dlho.
Moje slová nie sú teóriou ani žiadnou terapiou. Sú skúsenosťou, ktorou som osobne sama prešla, ktorú som osobne prežila a s ktorou žijem celých 42 rokov. Mala som 15-násť, keď nášho otca a manžela našej mamy spolu s kamarátom pochovala Baňa Cigeľ. Nemal ešte ani 40-dsať, doma tri dcéry, najmladšia iba 10 rokov. Stalo sa to 17. novembra 1967 a odvtedy dátum 17-ty november je pre mňa navždy pamätným dňom. Dňom smrti nášho otca.
Toto všetko je však slabá náplasť na bolesť a moje slová vôbec ňou nechcú byť. Tu sú akékoľvek slová zbytočné. Verím Vám a spolu s Vami prežívam Vašu bolesť, utrpenie, žiaľ a smútok. A naozaj, tento môj príspevok nie je o slovách, ale o spolupatričnosti a o ľudskej bolesti.
