Či je to správne a dokedy je to iba záľuba, alebo ...? Ak staré veci bránia prírastku nových, a to nielen priestorovo, ale hlavne v našich hlavách, tak s tým treba čosi robiť. Naozaj je veľmi ťažko rozhodnúť sa, čoho sa zbaviť, keď to schovávame už viac ako 30-40 rokov, absolvovalo niekoľko zmien pobytu, podobne ako my. Napriek tomu to má vyhradené stále miesto, ešte stále, možno kdesi v kufri na povale, alebo kdesi v horných nadstavcoch, či pod posteľou. A roky sa míňajú.... Nám, našim deťom, pribúdajú roky vnúčatám a odchádzajú naši rodičia. Pribúda artefaktov spoločného života, ktoré sa neraz stávajú dôležitejšie, ako náš život sám.
Možno by stálo za úvahu, učiť ľudí, ktorí majú v sebe tento problém, čo s tým? Kto a ako? Odpoveď som hľadala celé roky v sebe a keďže som ju nenašla, chcela som ju počuť od iných. Lenže... Neskôr som sa dozvedela, že tí, ktorí mali byť v tom znalci a odborníci, sú na tom rovnako. Vraj to nie je problém, že je to o živote a treba to nechať plynúť. Úmrtím každého z nás tento problém prestane byť aktuálny, takže nieto čo riešiť.
Dobre. Ale čo dovtedy? Čo keď budem nútená sa ešte sťahovať? Alebo, keď už sama nebudem vládať „železnou rukou" vládnuť nad vlastným životom a budem ho musieť odovzdať do starostlivosti iných? Čo potom? Potom mi bude srdce trhať, keď ktosi omylom premiestni oltárik A z miesta C na miesto D. Infarktové situácie určite vyrobí skutočnosť, keď sa z týchto „sviatostí" neskôr v pravidelných intervaloch nebude zotierať prach, nedajbože, ktosi ich jednoducho zruší. Zahodí medzi odpadky, do koša.
Je naozaj prepotrebné roky v skriniach držať staré, i keď vzhľadovo akoby nenosené, kabáty, kostými, topánky? I keď si neuvedomujeme, postava sa mení rokmi a dvadsaťročný kabát mi predsa nemôže byť tak dobrý, ako pred 20-timi rokmi. Čo s tým množstvom pulóvrov, svetrov, rukavíc, čiapok - z času, keď sme mali o 20-30 rokov menej a plnšiu peňaženku? Ako to naraz zo skríň vypratať a ... zabudnúť.
Poznám maniere týchto ľudí. Donedávna som k nim sama patrila. Moje myslenie my zmenil až môj manžel, ktorý do mňa celé roky hustil vlastnú filozofiu majetníctva. Aj keď som ju apriori odmietala, neskôr sa mi dostala pod kožu a dnes mu za to ďakujem. Zbavila nielen množstva rokmi skladovaných a nenahraditeľných kúskov nulovej hodnoty, ale hlavne oslobodila moje myslenie od pocitu viny.
Keď naša domácnosť sa stala doslova sekonhandom (máme na povale veľké skladové priestory) a to zásluhovou príbuzných, známych, atď... musela som konať. Vecí pribúdalo denno-denne, záujem o ne bol iba sporadicky. Čo s tým? Množstvo rôznych neziskoviek robí množstvo aktivít a tak som sa pomaly do nich zapájala. Ponúkala som najskôr hračky, detské veci, potom som šla k inej skupine ľudí - ktorých rokmi odstáte veci stále fascinujú. Môj muž ich volá ľudovo starci. Zbierajú všetko. Staré bicykle, rádia, videá, gramafóny - sú to hlavne ľudia z vidieka. Keďže sme mali a máme stále na vidiecke obyvateľstvo dosť kontaktov, odniesli si z našej domácnosti množstvo nepotrebných a nami nepoužívaných „harabúrd". Na dedine, kdesi v záhrade je možné využiť na 100% aj detský kočiar z roku 1992, detskú vysokú drevenú stoličku, staré chodítko či starú kovovú detskú postieľku. U babky je možné zložiť čokoľvek. A keď dieťa z toho vyrastie, presunie sa to k susedom, neskôr k ďalším a ... U niektorých mojich známych nachádzam ešte také veci, ktoré nosili ešte moje deti ako bábätka, náš prvý čierno-biely televízor, či dokonca starý fotoaparát.
Mestská populácia, ani tá staršia, o tieto veci záujem už nemá. Je fakt dobré, že sa pri kúpe nového elektrospotrebiča možno dať k likvidácii ten starý. Pre mňa je to obrovská výhoda a určite to chápu tak aj iní. Ešte keby to tak fungovalo pri kúpe nábytku, topánok, kabáta. Človek by sa bez výčitiek svedomia a hlavne okamžite zbavoval starého.
Chcela by som sa však vrátiť k filozofii môjho manžela. Darovať veci je skutočnosť v dnešnej dobe nepopulárna, časovo náročná a hlavne zbytočná. Kto chce a čosi hľadá, ten si určite darcu nájde sám. Oslovovať ľudí s tým, či nepotrebujú , je nielen zbytočné, resp. je to z našej istý druh násilia voči nim, resp. minimálne obťažovanie. V krajnom prípade ich to môže uraziť. Takže! Aj keď ktosi z oslovených tieto veci sám osobne príjme, resp. prepošle ich inam, nám to pomôže akurát tak, že sa ich trvalo zbavíme. Nikdy už nebudú naše a nikdy sa nám nevrátia. Aký je rozdiel potom medzi tým, či si ich niekto odvezie domov, alebo my kdesi do zberného dvora druhotných surovín? Tiež ich už nikdy mať nebudeme. A vraj, že dobrý pocit? A z čoho? Dobrý pocit, že sme komusi urobili radosť, či zachránili nejakú korunu? Alebo ... dobrý pocit, že sme čosi urobili pre životné prostredie a zbavili sa čohosi, čo už doslúžilo?
Výsledok v oboch prípadoch je rovnaký: tie veci už naše nikdy nebudú!!!
Ako sa zbavovať rokmi budovaných „oltárikov"? Predovšetkým je to potrebné začať robiť v našej hlave. Trebárs aj tak, že si pri náhodnom otváraní „šuflíkov" vždy čosi z nich dáme bokom a buďto si doma zriadime separovaný zber, alebo sa ich hneď zbavíme. Cestou do mesta ich hodíme zabalené v igelitke (od domu čo najviac vzdialenejších) do kontajneru. Viete akého množstva nepotrebností sa môžeme takto do mesiaca zbaviť? Lepšie je to hádzať do nádob separovaného odpadu, resp. to nosiť aj do zberných miest. Staré mobily, staré telefóny pevných liniek. Je možné sa dohodnúť aj s elektro domami, či je možné im doniesť aj bez kúpy starú mikrovlnku, dvojplatničku, či len nevyužité predlžovačky. Tiež je možné zbaviť sa mnohých plastových obalov - od kelímkov z jogurtov, až po veľké obaly, do ktorých je možné vložiť obed pre celú rodinu. Poznám domácnosti, ktoré tieto „drobnosti" používajú nielen ako obedový servis, ale zároveň v nich aj zvyšky jedál naďalej uchovávajú. Myslím si, že správnejšie by bolo zbaviť sa ich hneď po vyprázdnení pôvodného obsahu a nie ich skladovať až do rozpadnutia. A nie ich skladovať len tak, aby boli po ruke. A z toho len tak, sa police v pivnici menia na sklady plastových ale aj sklenených obalov. A potom, potom nám je to ľúto toho sa zbaviť, lebo v lete sa zaváracie poháre predávajú, sú normálnym predajným sortimentom.
Určite to potrvá každému istý čas, kým sa rozhodneme zbaviť sa týchto rôznych drobností, sviatostí, „oltárikov". Hodiť len tak do zberu roky uchovávané módne časopisy, zoradené podľa rokov a názvov; to človeku srdce trhá. Ešte viac bolí kdesi odhodiť albumy plné fotografií našich rodičov, rôzne rodinné pamiatky, ktoré vytvorili ruky našej mamy, či otca. Vyšívané dečky, obrusy, vyrezávané lustre, nočné lampy.
Určite to potrvá ešte nejaký čas. Ale skôr, ako sa rozhodnete to niekomu darovať, ev. možno aj speňažiť, dávam na zváženie myšlienku môjho manžela: Tvoje to už nikdy nebude!!!
Spomienky, či zážitky, sú úžasné. Je potrebné si ich uchovávať a z času na čas aj oživiť. Ale nie si nimi zapratať celý byt, resp. mať ich na úkor vlastných dôležitejších potrieb. A časom, časom určite bude dôležitejšie niečo iné. Ak nie, tak poznanie, že som sa dokázal oslobodiť (nie zbaviť) minulosti a teraz som už slobodný človek.
