Asi takýto je môj vzťah ku knihám. Zrejme nielen môj, ale každého, kto si život bez nich nevie predstaviť, komu sú knihy každodenným spoločníkom.
Vôbec neriešim to, či sa v dnešnom svete číta málo alebo veľa, kto číta viac - ženy alebo muži, mladí ľudia, či tí skôr narodení. Pre mňa je rozhodujúce to, že napriek vyspelej mediálnej technike, svetu plného informácií, internetu, je stále ešte dosť ľudí, bez rozdielu veku, ktorí nielen sami radi čítajú, ale tie knihy i tvoria, píšu. Byť spisovateľom v období štúrovcov, nemuselo byť až také ťažké, zložité. Hovorím tomu, ono sa to písalo tým, ktorí písať vedeli, keď z piatich ľudí dvaja vedeli písať a traja čítať. V dvadsiatom storočí stať sa spisovateľom tiež nebolo až také ťažké, stačilo iba mať otvorené oči, chuť rozprávať o tom, kde a ako žijem a ak to človek podložil aj ideológiou, z obyčajného človeka bol zrazu spisovateľ. Nevadí, takto sme sa dozvedeli o živote obyčajných ľudí, z ktorých neraz nie jeden človek bol výnimočný, neobyčajný. A že Pole neorané, či Červené víno, romány, ktoré síce dýchajú politikou, sú písané rukou komunistu, na tom tak nezáleží. Veď ani Peter Jilemnický, či František Hečko v tom období ani netušili, o čom budú raz komunisti a postoj svetu k nim. Oni boli takí ľudskí komunisti, ako všetci ostatní. Čerta sa starali o myšlienky či ideológiu, chceli iba, aby sa ľudia okolo nich mali lepšie a deti Petra Jilemnického aby chodili do školy obuté, oblečené a hlavne sýte. A keď bolo trochu času, aj do kostola sa šlo, aj učiť deti modliť sa Otčenáš bolo načim...
Takto vnímam literatúru z tzv. povinného čítania a stále tvrdím, nie je jej čo vyčítať. Je obrazom doby, ktorú spisovatelia v tom období zvečnili a vôbec nezáleží na tom, akými prostriedkami. Podstatné je to, že nám, bože, kto by to povedal, ľuďom aj o sto rokov rozpráva, ako sa kedysi žilo. V porovnaní s dneškom, je to čosi nepredstaviteľné.
Ale, v tých knihách je to tak podchytené, že o pravdivosti obsahu vypovedaného, zrejme človek nepochybuje ani dnes.
Šesťdesiate až deväťdesiate roky to sa v našej spoločnosti spisovatelia akoby zázrakom premnožili. Je pravdou, že ideológia v tvorbe bola na prvom mieste a až potom samotný obsah. Tí šikovnejší si s tým nejako poradili, tí, ktorí to nezvládli, iba konštatujú. Sama som sa pokúšala v týchto rokoch preraziť na literárny trh i svet, žiaľ... Zrejme som nemala dostatok známostí, síl a hlavne trpezlivosti. Napriek tomu, že moje práce končili v almanachoch, ako víťazka mnohých literárnych súťaží som vždy končila pred prahom vydavateľstva. Možno som nezaklopala na tie správne dvere a možno ma k postu spisovateľky nemalo čo posunúť. Nemala som totiž tú správnu, červenú knižku. A bývalá červená knižka, ktorej podobu mal kedy občiansky preukaz, zrejme nestačila.
Neskôr som ako „spisovateľka" predsa len prerazila a dobila som svoje vytýčené a vysnívané územie - parlament. Pánom politikom som pred voľbami v roku 2002 darovala moju autorskú prácu, v rozpätí 112 strán, 5x prácne prepisovanú na písacom stroji v 20-tich vyhotoveniach s názvom - Aj v raji býva záverečná! -.
I keď sa táto práca nikdy nezjavila na knižnom trhu, tomu, komu bola určená, sa do rúk dostala. A ten zážitok, ktorý som následne ako autorka prežívala pri stretnutí so svojimi čitateľmi, sa vyrovnal preberaniu Nobelovej ceny.
V minulosti moje deti, dnes už aj moje vnúčatá o mne tvrdia, že keď nemám čo čítať, tak si knihu napíšem sama. Nie je to pravdou. Knihy nepíšem, akosi nemám dostatok času, lebo tie moje dve sú už rozpísané celé roky a nie, nie ich dokončiť.
Som však rada, že aj u nás máme šikovné, mladé a v písaní skúsené autorky, autorov. Akože z rukáva ich mená nevysypem, na to pamäť nemám. Ale mám rada pôvodnú slovenskú tvorbu a každá návšteva v knižnici vedie hlavne k tejto poličke. Obdivujem ľudí z prostredia hornej Nitry, ľudí nielen profesionálne zdatných, ale hlavne tých, ktorí píšu a nám všetkým cez svoju tvorbu priblížili nuansy tohto regiónu. A donedávna sme o nich vôbec, celkom vôbec nič nevedeli.
Priznám sa, knihy nekupujem. Už dávno, celé roky, takže, bohužiaľ... Priznávam, že neprispievam ich autorom na ich honoráre, ale... ja som už taká. Pri poslednom sťahovaní som s hrôzou skonštatovala, že v našej domácnosti je také množstvo kníh a že je treba s tým niečo urobiť. Určite existujú domácnosti, kde tých kníh je viac, ako ich bolo u nás, ale napriek tomu, som sa rozhodla. S ťažkým srdcom som ich začala prerozdeľovať na ... tie, ktoré som prečítala raz, ktoré som si nechávala pre deti, vnúčatá, knihy, ktoré ...
Ktoré mohli osloviť tú a tú skupinu ľudí; knihy účelovo kúpené pre svojich blízkych a ktoré neskôr opätovne našli svoj domov u nás, knihy ... V priebehu dvoch rokoch som sa ľudsky rozlúčila približne s 800 ks kníh a to spôsobom, že každej z nich som sa prihovorila, porozprávala som sa s ňou a zdôvodnila som jej, prečo sa jej zriekam. Vôbec tu nešlo o ich likvidáciu, iba o presun. Mnohé z nich skončili v nemocnici, v našich kúpeľoch, mnohé v dome dôchodcov, niektoré v školských knižniciach a niektoré som doniesla do malých potravín u nás na sídlisku a rozobrali sa. Približne necelých 200 ks som si ponechala, pričom ide o literatúru odbornú a to hlavne z oblasti medicíny, ev. knihy tzv. literatúra faktu. Dlho, cca celé tie dva roky chodili návštevy ku mne iba preto, lebo som bola známa tým, že u nás si môžu vybrať knihy a odniesť si ich so sebou bezplatne ako dar podľa vlastného výberu. Samozrejme, ten výber sa o čosi zúžil po každej návšteve a nakoniec mi tam zostalo iba zopár kusov. Nie, nikdy som nebanovala, že som tie knihy rozdala. Iba nedopatrením som sa vzdala knihy od Kataríny Lászlovej, ktorá mi dodnes chýba. A veľmi, veľmi som rada, že sa mi neminula trilógia od Hany Zelinovej - Alžbetin dvor. Bola tiež vo výberovom konaní, neuspela, dnes patrí mojím obľúbeným.
Nie, knihy dnes mi už dokonca nikto ani nedaruje. Pozná môj vzťah ku ním a napriek tomu, že mám knihy veľmi rada, že by som nikdy nedokázala žiť bez nich, neobklopujem sa nimi. Beriem ich ako ľudí, s ktorými sa stretávam, žijem, ale nezdieľam s nimi ten istý životný priestor. Takže, niekoľko kníh mám stále pri sebe - v spálni, v každej z pracovných tašiek, také v poličkách na dlhšie štúdium, ale i také iba na čítanie z knižnice. Vždy je ich po byte dosť na to, aby človek vedel, ktorá je od koho a ktorú treba vrátiť a ktorú nie. V tom sa vyznám akurát iba ja.
Dnes viem, že kniha, ktorá má dušu a ... (doplnené zhora) sa určite ku mne dostane. A mne osobne nerobí žiaden problém, prečítať si mnohé z titulov aj niekoľkokrát, doslova niekoľkokrát aj po sebe. To je presne to isté, ako stretnúť niekoho, koho mám rada a s kým sa rada delím o svoje pocity.
Knihy sú súčasťou môjho bytia a nikdy sa to nezmení. To, či moje deti čítajú - čítajú málo, dosť alebo veľa, to je ich vec. Aký vzťah ku knihám majú moje vnúčatá, ma tiež akosi moc netrápi, lebo to nezmením. Netvrdím, že pre každého musí byť písané slovo a kniha čosi posvätné. Nerada by som svoje názory na jednotlivé knihy vnucovala iným, ale naozaj, občas to nezvládam. Po prečítaní mnohých z nich mám v sebe úžasný pretlak pocitov, že sa potrebujem s niekým o ne podeliť. A preto som sa rozhodla zverejniť občas svoje pocity práve prostredníctvom svojho blogu. Niektorí možno pochopia, prečo tak robím, možno niektorých inšpirujem k čítaniu, alebo aspoň k rozjímaniu. Podobne, ako obsah mnohých príspevkov tu na týchto webových stránkach.
