Medvedí syndróm

Nech sa snažím v živote akokoľvek dodržiavať všetky dobré mienené rady ako zdravo a správne žiť, vždy dôjdem k tomu istému cieľu. Ja tomu hovorím osud a genetika.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
nohy to nestihli, ... už spíme
nohy to nestihli, ... už spíme (zdroj: nie ja)

O tom, či je správne veriť v osud človeka, teda aj ten môj, nechcem veľa polemizovať. Iba konštatujem, že nech robím čo robím, nech sa snažím akokoľvek, nakoniec sa ocitnem tam, kde ma chce mať sám život a vzoprieť sa pre mňa znamená trochu zmeny, no nakoniec som zase tam, kde som. Neberiem to fatálne, lebo v podstate som spokojná. Nehovorím, že nebojujem a chcela by som mnohé v mojom živote zmeniť, lenže akosi sa mi to stále vracia tam, kde som.

Genetika je tiež čosi ako ten osud, ev. či nie je vlastne z istého pohľadu osudom samotným. Netvrdím, že genetiku nemožno ovplyvniť, to áno. Ale iba do určitého momentu. Potom sa prejaví, povie tu som a človek sa musí prispôsobiť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V čase môjho detstva sa o alergií a zdravom prostredí moc nevedelo. Vyrastala som aj v klasickom rodinnom dedinskom dome, kde nebolo WC v „areáli“, dokonca ani kúpeľňa s tečúcou vodou. Dvor plný hydiny, sliepok, husí, zajacov a k tomu veľká záhrada kúsok od domu. Skrátka klasika. Postele plné poctivých duchien z pravého peria našich husí, vykurovanie pevným palivom a ... nehovoriac o ovčích kiahniach, ani sme lekára nevideli. A takto som spolu so sestrami prežili celé štyri roky.

V čase detstva mojich detí som študovala všetko okolo ich zdravej výživy, zdravého prostredia a výsledok? Senná nádcha ešte v predškolskom veku, neustále soplíky, karpinky, zápaly očí a dýchacích ciest. Z čoho? Vraj som ich málo kojila a neskôr už v čase takmer ich dospelosti som sa dozvedela, že to bolo z mlieka. Boli iba neustále zahlienení. A my sme doma neustále vysávali, upratovali a keď ma to prestalo baviť, lebo som sa mala vzdať pokrovcov, záclon, závesov – teda všetkého, čo sme investovali do nového bytu a nakoniec to vyriešil syn. Doniesli domov prvého psa a prestali sme sa čudovať. Alergia tu stále bola, tak či tak a deti rástli. Neskôr, keď odmietli piť mlieko, možno aj vývojom, ich zdravotný stav sa akosi zlepšil a pretrváva dodnes.

SkryťVypnúť reklamu

Takže napriek mojim dobre mieneným výchovným zámerom, moje deti boli navlas podobné svojim rovesníkom a dnes viem, že nech by sme nemali doma kúsok textílie, výsledok by bol zrejme rovnaký. Oni totiž prišli na svet s primeranou genetickou výbavou a tá im pomáhala prežiť.

Poznáme to každý na sebe, že v čom ani za svet nechceme prijať podobnosť s našimi rodičmi, prarodičmi. To naše, ja nie, nebudem, nechcem je úplne zbytočné, lebo... Roky uplynú a začneme sa na nich pomaly podobať, preberať ich zvyky, dokonca neuvedomujúc spôsob gestikulácie, chôdze a to aj v tom prípade, keď nemožno hovoriť o zrkadlových neurónoch, teda o odpozorovaní. O chorobách, o predispozíciach k jednotlivým chorobám, ale aj o vzťahu k rôznym druhom „nerestí“ vrátane jedla a alkoholu, akosi ani nerozprávame a ide to aj bez nášho pričinenia. Je možné, že našim správnym ponímaním zdravotného štýlu isté skutočnosti sa nám podarí oddialiť, ale iba do istého času. A potom, potom sa zrazu zjaví to zakódované v nás, a už sa v tom vezieme.

SkryťVypnúť reklamu

Naša rodina, teda dnes už komplet moja rodina – manžel a deti sme komplet postihnutí tzv. medvedím syndrómom. Život to tak chcel, že sme si to do manželstva preniesli z oboch strán, ja po svojej matke, manžel po svojej a tak nečudo, že naše deti to vnímajú ako samozrejmosť a nikdy o tom nerozprávali. Medvedí syndróm je akýsi čudný spôsob prerozdelenia života obmedzeného na dve dôležité kapitoly. Zabezpečiť si potravu, dostatočne sa nasýtiť a ísť spať. Humorne ladené a zjednodušene to v našej rodine fungovalo celé roky. A hlavne, prvé príznaky toho sa začínajú prejavovať tesne po tridsiatke a rokmi sa to iba znásobuje.

SkryťVypnúť reklamu

Keď som v čase svojho dospievania a neskôr v prvých rokoch manželstva našla svoju matku poobede v posteli ako si vychutnáva poobedňajšiu siestu, bola som zhrozená. Nedokázala som pochopiť, prečo tak koná, keď je vonku krásne, alebo síce keď aj prší, ale je toľko činností, ktoré možno robiť a ona vylihuje. To isté sa dialo v rodine mojej svokry, ale tam bolo malé dieťa a poobedňajšia siesta bola celé roky akoby prikázaná a zachovala sa navždy.

Keď má človek niečo pred tridsiatkou, doma dve malé deti a prácu na plný úväzok, má ako tak síl prežiť popoludnie nad ich úlohami a povinnosťami v domácnosti. Lenže vydržalo to u mňa tak do siedmej večer a častokrát som sa uložila skôr, ako deti. Po pár rokoch sa to zhoršilo natoľko, že som zvýšila počet káv, sem-tam nejakú tu pilulku na posilnenie od únavy, v minulosti známy acylpirín a ak sa dalo, fungovala som. Keď deti dosiahli vek stredoškolákov, už to šlo so mnou z kopca. Síce pracovné povinnosti boli už iné, ale neraz som vstávala po deviatej, alebo už o siedmej večer som bola tvrdá.

Ako sa v tom čase správala moja matka, moc neviem, lebo som mala starosti sama so sebou, s deťmi, ale viem, že u nej to bolo čosi podobné. Dokonca dokázala prespať celé poobedie, a večer znovu. Môj manžel bol na tom lepšie, lebo pracoval na smeny a jeho biorytmus sa celé roky prispôsoboval smennosti a v prípade nutnosti „byť v posteli“, to bolo čosi v rámci roboty, že je po nočnej, alebo na tú nočnú ide, takže tam to nikto neriešil ako medvedí syndróm.

Dnes, obe moje deti sú už ďaleko po tridsiatke a medvedí syndróm je u nich už plne rozvinutý. Prirodzene, bránia sa, lebo na rozdiel od medveďa im potrava nerastie na kríkoch, ale musia ju sami zabezpečiť. A nielen sebe. Chlapci zarábajú korunky, teda euráče a dievky nakupujú, varia, pečú, umývajú riad a väčšinou sú prispaté ako tie medvede na jeseň. Už len a len do brloha, zhasnúť a spať. Zaujímavé, tento syndróm sa netýka matky mojich vnúčat po synovi, teda nevesty. Napriek tomu, že je našou už celých 15-násť rokov a pracuje naozaj ťažko, pritom je maminou troch detí, je z celej našej rodiny najčipernejšia a dokáže vydržať toho naozaj dosť. Pochádza úplne z iných končín, vzdialených od nás takmer 3000 km, možno tam medvedí syndróm nepoznajú.

Keď som u seba, neskôr aj u mojich detí, vylúčila syndróm chronickej únavy, nezdravého životného štýlu, resp. všetkého, čo by im to mohlo spôsobovať, museli sme si priznať, že sme celá rodina postihnutá medvedím syndrómom a asi to nezmeníme, iba to musíme prekonať. Vylúčiť syndróm chronickej únavy môže iba lekár, prípadne psychológ, je to pravda. Ale my sme šli na to celkom logicky. Povinnosti vyplývajúce zo života mojich detí nie sú o nič väčšie či menšie, ako povinnosti u ľudí v ich veku a sociálneho statusu, a predsa to tí ostatní zvládajú. Členovia našej rodiny to musia jednoducho odžiť. A že sa to nemení, ani rokmi sa to zlepšovať nebude, som sama toho jasným príkladom, že... dnes, keď mám už podstatne menej povinností, starostí a rôznych iných časovo limitovaných aktivít, trpím stále medvedím syndrómom. Nech si svoj program zariadim akokoľvek, po istej krátkej dobe sa cítim súca akurát tak do postele a ja skutočne dokážem prespať aj tých neuveriteľných 12 hodín a po štyroch - piatich hodinách mám pocit, že ak si neľahnem, zaspím po stojačky. A v mojom veku nepomáha už ani káva, ani guarana, ani aspirín. Zaujímavé na tom je, že sa dokážem uprostred hlbokej noci, po 6-7 hodinách spánku zobudiť na hlad. Vstanem, najem sa a po pár minútach spím znovu. Minimálne ďalšie 3-4 hodiny v kuse. A viem, že to robila v minulosti aj naša mamka a robí to podnes i v pokročilej starobe. Len posledných 10 rokov spáva viac počas dňa, ako v noci. A to vraj je veľmi stresujúce, ubíjajúce a ťažké. Takže teda, je sa na čo tešiť. Práve to nočné budenie sa na pocit hladu a následný opätovný spánok, sú prejavom tohto syndrómu a nemožno si ho zamieňať chronickou únavou, či iným ochorením.

Chcete sa otestovať, či Vy, eventuálne niekto z vašich blízkych nemá tento syndróm geneticky zakódovaný? Ako? Začína to v detstve. Podľa mnohých analýz nášho rodinného prostredia, odpozorovania života iných z môjho okolia a z rozprávania sa s úplne neznámymi ľuďmi, som si počas 30-tich rokov svojho života urobila tento záver.

Ak si dieťa v pubertálnom veku stále oblieka dve vrstvy oblečenia a napriek tomu má neustále pocit chladu, otužovanie nepomôže. Poznáte to: tepláky a rifle. Sú ženy, ktoré punčocháče nedajú dolu ani v lete. Vraj to predpisuje spoločenská etiketa? Áno, ale človek nemusí žiť a riadiť sa 24 hodín spoločenskou etiketou. Takže tento rozpor neplatí. Radi spávate v ponožkách? Nedokážete chodiť po byte bosí, ale musíte mať papuče? Robí vám ráno sprcha problém? Umývate si zuby pred jedlom, alebo až po jedle? Je pre vás pyžamo nutnosťou? Dokážete žiť improvizovane, bez toho, aby ste to cítili ako stresujúcu udalosť? Ste puntičkár a všetko si dopredu organizujete?

Toto vraj svedčí o nízkej hladine, ev. o jej celkovej neprítomnosti testosterónu u dievčat a žien a zvýšenej hladiny estrogénu u mužov. Nie, nepomýlila som sa. U oboch pohlaví prítomnosť oboch hormónov je nevyhnutná a môže kolísať.

Akými vonkajšími znakmi sa prejavuje prítomnosť zvýšenej hladiny testosterónu u žien, avšak ktorá je ešte stále normou, to nech si zodpovie každý sám. Určite k ním patrí väčšia výdrž námahy, menšia potreba spánku, väčšia predstavivosť, lepšia koncentrácia a pragmatičnosť. No a mám za to, že aj úplná absencia medvedieho syndrómu.

Je pravdou, že toto sa dá v istých indikovateľných situáciach riešiť, ale touto indikáciou určite nebude náš pocit únavy a chladu. Mne tu ide o čosi iné. Chcela som zdôrazniť postavenie a úlohu genetiky. Aj množstvo tých hormónov v tele akosi dedíme po svojich rodičoch a to, čo sa nám zdá v 15-17 rokoch smiešne a nemožné, o dvadsať rokov to pripustíme a o ďalších desať už žijeme.

A medvedí syndróm je iba zanedbateľnou skutočnosťou nášho života. O čo zložitejšie sú iné, geneticky podmienené stavy a aj ochorenia, s ktorými bojuje ľudstvo celé roky, desaťročia. Možno sa aj moja generácia dožije skutočnosti, že vedcom sa podarí prečítať, rozanalyzovať a možno neskôr aj „opraviť“ náš geneticky reťazec. Medvedieho syndrómu ma to ale určite nezbaví, takže trochu bojujem, trochu rezignujem, ale hlavne viem, o čom to je. Ktohovie, či by malo cenu pripraviť na tento životný problém aj moje vnúčatá?

Eva Fulajtárová

Eva Fulajtárová

Bloger 
  • Počet článkov:  99
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vraj som filantrop, sociálne orientovaná a nadovšetko si cením možnosť slobodne sa rozhodnúť ... Zoznam autorových rubrík:  ... čo sa ma bytostne dotýkaKniha a jaNezaradené2- (dva mínus)Rozhodnut銍ASTIE SI TYPacientska advokácia/dôverníctObyčajné, ale s pomlčkoumôžem? Môžem, som naša VikinkaVšetkýmSúkromné

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
SkryťZatvoriť reklamu