Ešte nie je anikoniec septembra a ja už žijem v „nezábudkove“. Mám na mysli kampaň Ligyza duševné zdravie, ktorá u nás prepukne v dňoch 8. až 10. októbra.Dovtedy treba toho tááák moc urobiť, pripraviť, aby to všetko bolo OK.
Vlani to vyšlo.Krásne babie leto, ústretoví ľudia, milé tváričky našich dobrovoľníkov –skrátka pohoda. Aj ľudia boli akýsi milší, štedrejší. I keď ma občasvytočili, hlavne, keď sa spočítavali kasičky, ušlo to. A čo bolo nepríjemné,to je už ta...tam.
Verímv poctivosť tých, ktorí organizujú zbierky. Viem, že všetky vyzbieranékorunky nájdu svojho adresáta a ubezpečujem všetkých a hlavne tých,ktorí neveria, že celý výťažok putuje odnás na Ligu za DZ. Do posledného 50-haliernika.
A odtiaľ? Prostredníctvom rôznych projektovtýkajúcich sa aktivít zameraných na duševné zdravie späť do jednotlivýchregiónov. A potom zase k tým, čo to potrebujú.
Podstatné je, aby nikto nezostal zabudnutý, aby sa nanikoho nezabudlo.
Každýz nás je pre niekoho šťastím a preto to naše ŠŤASTIE SI TY evokujenielen názov a činnosť tohto OZ, ale aj prešľapaný chodník k dušinejedného nášho člena.
Len čo, keď to tí zodpovední a povolaní akosinestihnú a nakoniec je pravdou to, že ten chodník nás už nemá kam doviesť?Zodpovední a povolaní – kto to je? Príbuzní, rodinní príslušníci, lekáriči priatelia? Všetci sme tak trochu zodpovední a aj povolaní, keď si násktosi vyberie z pomedzi ostatných.
Utorokdoobeda, niečo po desiatej. Zvoní telefón. Jeden z mojich známych, jedenz našich klientov sa informuje, či ho môžem doobeda prijať. Vraj ničvážne, iba potrebuje so mnou hovoriť. Nemohla som, bola som objednanák zubárovi a stretnutie sme preložili na štvrtok popoludnie. Žiadneavízo, že je to S.O.S., že to nepočká.
Štvrtok sauž nekoná. Mladý muž, volajme ho Heňo, v utorok večer dodýchal. Sám sa takrozhodol a o tom, čo plánuje, netušil nikto ani z jeho okolia,ani jeho blízki, ani tí, ktorí s ním žili v spoločnom byte.
Problémy? – Kto ich nemá? Mohla som tomuzabrániť? – Neviem.
Dlho, veľmi dlho budem rozmýšľať o tom, čo michcel povedať, či som tomu nemohla zabrániť?
Odpoveďnepoznám. Výčitky? Určite. Akési: keby som len bola tušila...
Jehonajbližší, tí, ktorí s ním zdielali spoločné priestory, sú v šoku.Vraj, Heňo je celkom mŕtvy. Akoby sa to dalo tak trochu. Všetko im to dôjde ažpo nejakom čase, že ho niet.
Mne to došlo hneď. Aj keď bez varovania, bezprípravy, pochopila som to na prvýkrát. Už ho niet, odišiel. Žiaden štvrtok sanekoná. Už nikdy.
Bojím sa toho, že zajtra bude štvrtok a mala somdojednané stretnutie.
Akoreagovať v takomto prípade bez toho, aby si človek neublížil? Je potrebnéo tom hovoriť, alebo lepšie bude mlčať? Túto dilemu snáď nikdynerozlúštim. Potrebujem o tom hovoriť, aby ma tá sila, ktorá mi zvieradušu, nezadusila. Hovoriť? S kým? Rozoberať to s ostatnými, ktorís niečím podobným majú svoje skúsenosti a tak im to nepriamopripomínať? To nie.
Iná možnosť neexistuje. Je mi do zúfania, alerozprávať o samovražde, o tom, že ktosi dal prednosť smrti predživotom; - neviem, nedokážem, nemôžem.
Tisíckrát nevypovedané – prečo a žiadna odpoveď.Sypať si popol na hlavu, to nepomáha.
Musí prejsť istý čas, kým zase v našich ľuďochnebudem vidieť to ich zvyčajné – nevedel sa zorientovať, nevedel, kde je sever a možno mal iba smolu,zablúdil.
Naozaj je možné zablúdiť sám v sebe, vtedyčlovek volá S.O.S. Prečo, prečo som to S.O.S. nezachytila? Mala som ťa prezvoniť, zavolať ti. Mala.Ja, človek takmer vždy bez kreditu, vždys prázdnymi vreckami. Počítam drobné a podstatné odchádza. Je tomožné odpustiť a odpustiť si???
Nezábudka – nezabudni! Nie. Nezabudnem. Nezabudnem na to, že som Ťa,Heňo, poznala. Nezabudnem na to, že si mal niečo iba cez tridsať, veľkú láskua že už vo štvrtok neprídeš.
