Najviac sa ospravedlňujeme za tie najmenšie prehrešky a kvôli úplnej maličkosti dokáže človek tomu druhému vyliať aj svoje srdce na dlaň. Stačí vyliata malinovka na sukňu našej kolegyne a obaja majú na dva dni o program dňa postarané. Ale...
Človek síce určite nechtiac, no z nepozornosti, či roztržitosti usmrtí (autom) iného človeka, neraz dieťa a svet sa čuduje. Prejde aj niekoľko mesiacov a on nedokáže nájsť v sebe silu povedať, prepáčte, je mi to ľúto, to som nechcel. Vraj, jeho advokát to nepokladá za správne v tomto okamihu a za týchto podmienok. Neraz úplne plastický obraz, ktoré nám sprostredkovávajú obrazové médiá.
Čoho sa ten človek bojí? To, že iní nepochopia jeho úmysel, že úprimne tento svoj skutok ľutuje a možno aj prosí o odpustenie? Alebo mu je úplne jedno, či mu raz dotyční príbuzní odpustia, alebo nie? Je možné pochopiť vetu, odpustili, ale nikdy, nikdy nezabudnú.
Určite sú častejšie psychicky menej náročné naše prečiny, kedy si tak moc želáme, aby nám iní odpustili. Trebárs to, že kvôli nám prišiel ktosi o prácu, pracovné miesto, o lásku, o financie, atď. Po rokoch tieto naše poklesky akosi strácajú silu a býva nám zvyčajne odpustené. Odpustené, no nie zabudnuté. Má takéto odpustenie vôbec zmysel? Očistilo nás v očiach iných a zbavilo viny? Alebo máme ďalej konať a kajať sa, koriť sa? Možno dotyčného odškodniť, ak mu naše konanie spôsobilo ujmu. Možno iba tak z vlastného presvedčenia odčiniť tento náš skutok pomocou niekomu inému. Možno...
Má vôbec odpúšťanie zmysel? Pre koho? Máme prosiť o odpustenie aj bez zabudnutia? Nie sme potom stále potencionálne vinní? Ako keď niekomu po rokoch vymažú zápis z registra trestov. Stačí však málo, nové podozrenie, nové vyšetrovanie a už je to tu zase. Nie, nezabudli. Napriek zákonu, náš prehrešok z minulosti opätovne nadobudol konkrétnu podobu. A to je na hranici práva, keď by to tak byť nemalo. Čo potom čakať od človeka, ktorému po rokoch vypovedia nervy a pri prvej, či poslednej príležitosti, nám vykričí aj to, že sme na svete a že to ľutuje.
Dva príbehy odpozorované zo života, ktoré ma akosi prinútili k tomuto príspevku.
Žena, stará pani, v tesnom objatí so smrťou, prijíma v nemocnici návštevy svojich blízkych. Nielen vlastných detí a vnúčat, ale ako sa vraj patrí aj širšieho príbuzenstva. Netere, synovci, švagriná, akosi všetci cítia potrebu vidieť ju ešte živú a povedať jej, že ju majú radi a ich láska jej určite život ešte o čosi predĺži. Pekné od nich, že to stihli ešte počas jej života, lebo z ich strany je to určite úprimné a od srdca. Stará pani sa vždy takejto návšteve poteší, prítomných pohladí očami a dobrým slovom. Pekné, srdečné, až ... pri jednej osobe sa zastaví a napriek tomu, že je na prahu smrti, alebo práve preto, si dovolí pripomenúť: - vieš, tvojmu otcovi som už dávno odpustila, že moju rodinu obral o celých dvadsať tisíc. Požičal si a nevrátil. Vieš, čo to bolo pred 40 rokmi dvadsať tisíc. Celý, celý majetok. Človek si mohol kúpiť auto, opraviť dom, vybudovať si vinicu aj s pivnicou. A tieto peniaze skončili v jeho rukách bez slovka výčitky, že ich nevrátil. - To, že dotyčná prítomná o prehrešku svojho otca počula viac-menej iba z rozprávania svojej mamy, to stará pani akosi nebrala na vedomie. A záver? Zhrozená mladá žena iba útržkovite zachytávala zvuky - a dúfam, že sa v rodine raz poskladáte a tie peniaze vrátite mojim deťom alebo vnúčatám. A keď tak počítam, - stará pani takmer v smrteľnej agónii pokračovala v rozprávaní ďalej, - dúfam, že to prepočítate na dnešné ceny, že nebudete vracať tých smiešnych dvadsať tisíc. - Tomu hovorím ekonomické myslenie.
- Vieš, už som odpustila, ale zabudnúť to nejde. Nikdy mu to ani ja, ani moje deti nezabudnú. Takže na to, moja zlatá, nezabudni ani ty. -
Stará pani prežila ešte celých šesť mesiacov. Vianoce, Nový rok, Veľkú noc. Začiatkom mája jej zvonili. Krátko po pohrebe rodinu i príbuzných začali prenasledovať potomkovia starej ženy, vraj, že plnia iba jej poslednú vôľu, aby mamka mala na druhom svete pokoj, že ani oni nezabúdajú a plnia jej želania. O aké zabúdanie tu vlastne ide? O ich, či mamkino.
Odpustené, ale zabudnúť nešlo. Takže prečo potom odpustiť, keď nejde zabudnúť? Dôvodom k tomuto konaniu by nemalo byť ani smrť dotyčnej osoby, lebo odpustenie bez zabudnutia nemá zmysel a nikdy odpustením nebolo.
Prípad druhý, nezmyselný a nepopisateľne boľavý. Aspoň pre mňa.
Mladá dievčina, rok po maturite, zamestnaná, žijúca spolu s oboma rodičmi, finančne od rodičov takmer nezávislá. Rodičia jej ešte počas štúdia pomohli k dvojizbovému bytu, v ktorom síce nebýva, ktorý prenajíma. Spláca síce rodičom istý druh pôžičky, ale oni jej z nej zakúpili auto na lízing a splátkami z prenájmu bytu, ktoré dáva vlastným rodičom, jej títo platia náklady spojené s prevádzkou a lízingom auta.
Dievčina je šikovná, dokonca rozmýšľa, že v prípade, ak sa veci budú vyvíjať správnym smerom začne buď podnikať, alebo študovať na výške. Skrátka, svet gombička!!!
Zrazu bác. Jedna žúrka a problém na svete. Neplánované tehotenstvo. Vraj zlyhala antikoncepcia. Skôr dôslednosť mladej ženy, možno to zapríčinil aj alkohol. Zrejme kombinácia oboch daností. Čo teraz? No predsa, dieťa a pôrod sa nekoná! V jej veku??? Však by to bol smrteľný hriech, aby jej dieťa pokazilo jej bezstarostnosť a ona ho veru nehodlá spáchať. Na otázku, čo na jej rozhodnutie ostatní v rodine, prehlásila, že všetci sú svorne ZA a jej rozhodnutie schvaľujú. Vraj načo dieťa v jej veku, načo kaziť zabehnuté pomery a zvyklostí danej rodiny, načo komplikovať život sebe i tým druhým? Na druhú otázku, či nerozmýšľala o tom, že to dieťa pred plánovaným zákrokom poprosí o odpustenie za jej rozhodnutie, za rozhodnutie jeho matky, že mu nebolo dané narodiť sa? - ani kýbeľ špiny vyliatej priamo na mňa by mi tak nevadil, ako jej odpoveď: - JA a to prosiť o odpustenie? - to ono by malo skôr prosiť mňa, že sa mi už po druhý raz snaží skomplikovať život tým, že sa chce silou mocou narodiť.- Asi som nestihla, či nedokázala zavrieť ústa a civela som na ňu ako zombie: - áno, prvýkrát som mala šestnásť a končila som prvý rok na strednej. To som mala ísť rodiť? Čo by som s tým robila? Načo by mi to bolo a kto by sa o to staral? Ja teda nie! Zaprisahala som sa, že ho neporodím, ani vtedy, ani dnes. Nech by sa o to snažilo ešte neviem koľkokrát. Ja a TO prosiť o odpustenie? Aj keby hneď ma ono prosilo o odpustenie, nie! Neodpustím a hlavne, nikdy nezabudnem. Že už po druhý raz sa stanem terčom bolestí, poníženia a možno aj pohŕdania. Neodpustím a nezabudnem!!! NIKDY!!! -
Odvtedy uplynulo už niekoľko rokov. Mamina tohto dievčaťa je stále mladá a atraktívna a vôbec sa nechystá sťať sa babkou. Otec túto situáciu nerieši. Dievča zrejme zmúdrelo a miesto klasickej tabletky si dalo zabudovať tyčinku, vraj toto by už zlyhať nemalo. Život v tejto rodine ide klasicky ďalej. Dievčina aj začala študovať na VŠ, vraj nateraz má prerušené štúdium, lebo ju viac baví práca ako učenie. A vôbec, má všetko. Dobré miesto, dobrý plat, harmonické rodinné prostredia a hlavne istotu, že navždy zostane milujúcou dcérou svojich rodičov. Ich dieťaťom. Lenže, čo keby jej mama pred rokmi zdieľala rovnaký názor? Ale to je už o niečom inom, nie o odpúšťaní a zabúdaní.
I keď sa nám naša viera prihovára slovami, že odpúšťať sa má a je potrebné, akosi to v živote nedokážeme realizovať do dôsledku - aj so zabudnutím a to ... navždy. Odpustené, zabudnuté a začíname znovu. Inak to nemá cenu. Ani to odpustenie, resp. človek by si mal prehodnotiť svoj vzťah k vierovyznaniu a rebríček vlastných hodnôt.
